SHIT

10. listopadu 2015 v 22:00 | Winny |  šľahnutý zápisník
Možno to bude dlhý článok a mnohým z vás sa ho nebude chcieť čítať, ale ja ho napíšem lebo musím. A pravdepodobne budem fakt nenormálne vďačná každému jednému človeku, kto si to naozaj prečíta a okomentuje, lebo ja verím, že by mi to mohlo pomôcť.

Mám napísaný zoznam 10 vecí, ktoré na sebe chcem "zmeniť". Ani nie zmeniť, lebo niektoré ma už popisujú, len ich potrebujem dotiahnuť do dokonalosti a hlavne si ich pripomínať každý deň. Momentálne sa mi však nedarí plniť ani jednu z tých vecí. Neviem sa usmievať. Neviem byť optimistická. Neviem kašľať na ľudí, ktorý hrajú na moje nervy. Neviem mávnuť rukou nad problémom. Neviem dávať nádej druhým. Ja úplne tápam vo svojom živote. Som STRATENÁ. Nech som kdekoľvek, nech robím čokoľvek, mám pocit, že aj tak je všetko zlé. Je jedno či vstanem s dobrou náladou, je jedno či som po cvičení nabitá endorfínmi. Ako náhle vyjdem medzi ľudí, akonáhle komunikujem s ľuďmi, už na mňa ide ten nechutný pocit. Že všetko robím zle, že všetko okolo mňa je zle, že som neschopná, že som negatívna, že som chodiaca troska. Cítim sa tak a začínam tak aj vyzerať. "Ta čo, že ty si dnes taká tichá?" Nemám chuť hovoriť. A to je len jedna časť z toho všetkého. Okrem toho, že som neschopná mám samozrejme aj ten ďalšie pocity. Že niesom na správnom mieste, že aj keď sa niekde cítim relatívne fajn, aj keď sa usmejem, aj keď zabudnem, stále cítim že som nebola na tom správnom mieste. Niečo postrádam a každá bunka v mojom tele mi hovorí, že patrím inde.

Ľudia, ktorích poznám ako silných sa lámu. Každý sa stráca vo svojich myšlienkach. Moji rodičia. Mama je na tom psychicky všelijak odkedy jej zistili imunitné ochorenie + tohtoročná robota, ktorá z nej vycucala všetku energiu len kvôli zlým vzťahom. Tatik je na tom psychicky všelijak už dlho, nehovoriac o tom, že som si všimla v septembri, že sa mu pohoršil zdravotný stav. Padajú mi pod nohy denno denne veci, ktoré hneď vedia zabiť aj zárodok dobrej nálady. Odsudzovačný pohľad v škole, keď sa niečo spýtam, lebo by som tomu mala rozumieť, mala som byť na prednáške a pravdepodobne by som sa aj mala hanbiť, že niesom dobrý študent. Debilné narážky na niečo čo urobím a pritom je to zlomok toho, kto som. Za normálnych okolností by som nad tým mávla rukou, momentálne som však v štádiu, kde som prestala komunikovať, kde na mňa dopadá nenormálna apatia a pernamentne sa musím ovládať aby som sa nerozplakala. Nerobím nič len sedím a mlčím, rolujem nástenku instagramu, čumím von oknom, čumím na seriály, cvičím (čo je asi jediná aktívna činnosť, ktorú vykonávam) a úplne seriem na školu. Až príliš. Až tak, že začínam mať strach, ak ju takto budem ignorovať ďalej, že môžem bakalárovi zakývať.

Aj keď mám svoju najlepšiu kamarátku, chýba mi v mojom živote taký človek akým bol on, ktorý vždy vedel čo mi má povedať. Vždy tu, aj keď len na telefóne a vždy s pochopením. Samozrejme, jedného dňa tá veľká bolesť s príchodom niekoho iného odíde, viem však jednu vec, že ma bude vždy mrzieť, že náš vzťah skončil absolútnou nekomunikáciou a že som stratila to kamarátstvo. Lebo takéto veľké vzťahy si už so sebou nosíme navždy. Dnes som pozerala na jeho fotku a mala pocit, že už tú tvár nepoznám a bol to tak nepríjemný pocit. Ľudia, ktorí sa teraz nachádzajú v mojom živote tu vlastne ani niesú. Sú tu občasne a je to fajn, veď poďme rozširovať okruh známych. Ale život mi neurobia krajším, možno aj preto, že mnoho ľudí ma neberie rovnako ako ja beriem ich. Môj večný problém, ale bez toho to pre mňa proste nie je ono.

Mám vo svojej hlave bordel a ak aj niekam idem, mám pocit, že sa pohybujem v bludnom kruhu. Chcem človeka do môjho života, ktorý tu bude, ktorý mi pripomenie kto som a ktorý ma trošku potiahne, dodá mi zodpovednosť, stabilitu a bude trochu dospelejší. Namiesto toho chodím na miesta, kde môžem spoznať len presný opak týchto ľudí a ja sama sa správam teraz ako puberťáčka čo si užíva život, žúruje a má úplne iné priority. Ako mám nájsť to čo chcem, keď ja sama sa práve teraz nesprávam tak ako to čo chcem? Prezentujem sa navonok úplne inak, aká som v skutočnosti a pritom očakávam, že nájdem to čo potrebujem. Na druhej strane však neviem, kam mám ísť, čo mám robiť aby som našla niečo iné. Zoznamujem sa s mladšími ľuďmi, ktorí sú fajn ale momentálne mi nemajú čo ponúknuť, lebo sú tam kde som ja bola pred dvoma rokmi. Ako sa mám lepšie pozerať na veci okolo seba, keď mám problém sama so sebou?

Neviem čo mám robiť, neviem ako si mám pomôcť. Skúšala som všetko čo som dokázala v rámci svojich možností, ale už nevládzem. Potrebujem aby to skončilo, aby skončil tento rok, aby sa zavreli tie imaginárne dvere za týmito sračkami a aby to bol môj prvý krok k niečomu novému. Nech to znie akokoľvek, nový rok vnímam ako môj prvý maličký záchytný bod. Ja viem, že začiatok roka pre mňa možno hneď nezmení nič, že možno sa mi ešte potiahnu sračky aj počas nasledujúceho mesiaca, ale ja verím, že príde niečo nové, že prídu akcie a momenty, ktoré ma naozaj naplnia, že prídu štátnice, ktoré niečo zmenia, že ja sa konečne začnem správať ako chcem a nie prispôsobovať správanie iným ľuďom, v rámci zúfalej snahy nebyť sama. Čakám na to, že sa mi ukáže cesta. Že príde ten zlomový bod. Potrebujem si ustáliť život, ľudí a hlavne samú seba. Musím sa dať do poriadku hlavne ja sama so svojou hlavou, lebo dokiaľ sa nestane toto, nič iné mi nebude dostatočne dobré, nech je to čokoľvek. Len ja už neviem ako to mám spraviť. V týchto dňoch skutočne vyslovene prežívam a aj keď je to veľmi nepríjemný pocit, tak vďaka tej apatii mi to je úplne jedno. Z toho neviem ma už začínajú asi chytať záchvaty úzkosti.

Baj d vej, dnes je to rok od nášho rozchodu. V piatok to vidím na fľašu alkoholu.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lennie | Web | 11. listopadu 2015 v 11:07 | Reagovat

Tak nejako si týmto opísala aj to, ako sa v podstate často cítim aj ja. Občas síce prídu tie pekné chvíle, keď sa tešíš, keď ťa možno niečo pozitívne v tom dni čaká, alebo sa niečo podarí...alebo tie endorfíny po cvičení... Len žiaľ nikdy to netrvá veľmi dlho. Vždy za tým príde tá druhá fáza. Blbé myšlienky, minulosť, akási úzkosť...prázdnota a nechuť na nič.
Tiež mi istým spôsobom chýba jedna osoba z minulosti a vlastne ani po tom, čo prišiel iný človek a ukázal mi tú svetlú stránku života (za čo mu vlastne veľmi vďačím), akosi stále zabieham myšlienkami k tomu predtým. Žiaľ v mojom prípade je v tom ešte taká komédia, že sa v tomto lete oženil, čiže už úplne že nič :D (Ale tak, ja som mu vždy priala, nech je šťastný a teraz tak v podstate vyzerá :-). Občas však ozaj neviem, či plakať, alebo sa smiať z tých životných situácií...
Každopádne, vždy sa mi potvrdí fakt, že pokiaľ mám čo robiť, čiže jedna z vecí,  ako tým depresívnym stavom predísť je, že by sme mali asi naschvál vyhľadávať nejaké činnosti a aj keď možno nemáme chuť, ale ísť do tej spoločnosti. (Aj keď, ja osobne tiež aktuálne flákam jednu prednášku :P). Pokiaľ pomáha cvičenie, tiež to zintenzívniť...a čo sa týka tej stratenosti, skúsiť porozmýšľať nad nejakou zmenou. Ísť na nové miesto. Alebo nejaký kurz, hocičo. Vždy sa dá totiž nájsť nejaká cesta :-) Lebo najhoršie je, ak sa človek zastaví a ostane v tom "pohodlíčku", kde sa však cíti pohodlne len naoko, v skutočnosti ho to však len zožiera.
Čiže už som povedala (napísala :D) moju radu. Niečo nové. A ver mi, že s tým prídu aj noví ľudia. Ktorým treba dať určite šancu, lebo hoci pri nich nezabudneš na tú minulosť, ale už to nebude také bolestivé a budeš sa viac usmievať a uvidíš ďalšie svetlé stránky :-) (No práve som si dala asi radu aj pre seba :D :P)

2 Anonymka | 11. listopadu 2015 v 16:58 | Reagovat

Ak môžem byť úprimná, tento článok ma rozplakal. Mám pocit, akoby si mi hovorila z duše, akoby bol tento článok o mne. Možno to bude znieť čudne ale ďakujem ti zaň. Kvôli nemu viem, že v tom nie som sama a istým spôsobom ma to aj povzbudilo. Treba veriť v to, že je to len dočasné obdobie a čoskoro bude lepšie.

3 Mici | 12. listopadu 2015 v 20:01 | Reagovat

K tomuto ti napíšem len toľko, že v januári prídem a užijeme si aspoň pár dní. Možno sa ani nebudeš cítiť extra lepšie, ale aspoň prídeš na iné myšlienky.
A môj názor je, že by ti veľmi pomohlo zmeniť prostredie, mne to pomáha, keď doma na mňa padajú steny a všetko sa rúca. Vtedy je dobré vypadnúť na pár dní alebo dlhšie. Zmení to pohľad na veľa vecí a človek si dokáže ujasniť čo chce a čo urobí.

Posielam objatie Mici. Ľúbim.<3

4 Tery | Web | 13. listopadu 2015 v 17:15 | Reagovat

Dost dobře nevím, co mám říct, ale souhlasím s Anonymkou, měla jsem slzy v očích, protože.....všechno je to tak trochu povědomé a přitom tajemně neznámé.
Drž se! Držím palce a nechávám Tě vyplakat na svém rameni...jsme s Tebou!

5 Zuzka | E-mail | Web | 13. listopadu 2015 v 17:50 | Reagovat

Viem, že ti asi moje pozitívne a motivačné slová budú úplne k ničomu, ale keď som ja dole, tak mi vždy prospeje ich počuť.
Nikdy, nikdy, nikdy sa nevzdávaj. Nevzdávaj sa svojích cieľov, toho kým chceš byť, čo chceš urobiť. Život je raz taký, že ti hádže polená (alebo sračky, nazvime to ako chceš) pod nohy, ale ty musíš vytrvať. Nič nie je ružové, nič nie je zadarmo. Ale ak sa nevzdáš, tak raz do cieľa dobehneš s budeš šťastná. Občas to cítim aj ja, že mám chuť sa na všetko vysrať a len spať a nič nerobiť, ničím sa netrápiť. Ale to nie je cesta. Myslím, že si dosť silná a že ak neprestaneš veriť, tak sa ti všetko podarí a celý tvoj život naberie nový lepší smer. Len sa toľko netráp. Človek je raz hore a raz dole. Ak si teraz dole, musí prísť to hore za chvíľu.
A ešte ti pridám link na song, ktorý mne osobne strašne pomáha, a dáva mi pocit, že v tom nie som na svete sama. ;) https://www.youtube.com/watch?v=YZCmCxB0x9M
Drž sa!

6 Alexandra☯ | E-mail | Web | 15. listopadu 2015 v 18:22 | Reagovat

Chcela by som napísať, áno, Moma a tvoje články, celú tú dobu som sa tešila, na tvoje články a vždy som obdivovala, koľko slov dokážeš do nich vložiť, vieš, kedysi som dokázala aj ja tak písať a potom, mi škriatok začal slová kradnúť a ja som už nemala aké slová, kam vkladať. A tak sa stalo, že som s tým sekla, no tam-da-da, i'm here, hlavne pre seba. A teším sa, že si môžem v pokoji a klide prečítať tvoj článok, tak idem na to, bez zbytočných sebeckých rečí, holá!

Veľmi sa bojím, že ja niesom ten typ človeka na pomoc, keďže kamarátka, vždy potrebuje poradiť a ja jej nechcem tlačiť tupé kaleráby do hlavy o tom, ako všetko bude zajtra dobré, nie, zajtra to nebude a možno raz, všetko bude dobré, ale na to treba veľa síl a práce. Na všetkom peknom vidím kus pesimizmu. "Neviem dávať nádej druhým." Že si stratená? Niesi stratená, len plávaš vo veľkom oceáne a nevieš kde zastaviť a keď veľmi chceš, nedá sa. Nedávno som videla jedno video, od nemenovanej slovenskej youtuberky, pokiaľ sa cítiš skutočne sama, nemáš v sebe ani najmenšie tušenie, čo už robiť, pokús sa robiť veci, ktoré ťa budú naplňovať. Možno rozprávam totálne od veci, ale mňa práve táto činnosť totálne láka a možno, si pri nej uvedomíš pár vecí. Vraj nie je nič lepšie, ako keď sa postavíš s tabulkou, s nápisom Free Hug na nejaké známejšie miesto, kde denne prechádza viacero ľudí. Dodá Ti to takú energiu a neopísateľný pocit, pokračovať ďalej v živote a naplní ťa to takým šťastím, ktoré srší z tých ľudí tam, navôkol Teba. Je to úplne šialené a neviem, či je to úplne správny nápad, keď sa cítiš až tak zle /čítam z tvojích slov a riadkov/, ale keď neskúsiš, nevieš. Skús o tom aspoň porozmýšľať, možno predsa len to nebolo tak odveci. Držím palce a posielam jedno ukľudňujúce objatie, ktoré aj tak nič nevyrieši, ale vieš, že tu niekde, na druhej strane tohto kábla sedí niekto, kto by Ti rád pomohol, ale nevie ako, pretože on sám, nevie pomôcť ani sebe.

7 Nepředvídatelná | Web | 29. listopadu 2015 v 15:07 | Reagovat

Takové období má občas každý, najít nový impuls pro život, to potřebuješ, hodně štěstí :)

8 Alfa | Web | 2. prosince 2015 v 17:55 | Reagovat

Asi sa budem opakovať po babách, ktoré písali vyššie a pravdepodobne ti ani nijak nepomôžem, čo ma mrzí. Ale tiež sa dosť často cítim presne ako ty. Nemám pri sebe takmer nikoho, kto by ma nakopol, komu by som sa mohla vyrozprávať. Ano je tu síce môj priateľ, ale to nie je také. Možno mi chýba spoločnosť, alebo čo. Najhoršie je, že ja sama neviem čo mi vlastne chýba. Možno ma už unavuje ten každodenný kolobeh, možno to že nemám čas na seba, možno to že nemám čas sa ani len vyspať či ráno len tak vylihovať v posteli. Ja fakt neviem. Možno teraz trepem dve na tri, ale je to fakt. Tiež čakám na ten nejaký bod, od ktorého sa to začne meniť a aj keď som nikdy nerozmýšľala nad tým tak, že príde nový rok, tak začne niečo nové alebo sa niečo zmení, ale ak sa tento mesiac podarí všetko tak, ako by malo, tak verím tomu, že práve ten nový rok bude tou chvíľou, od ktorej sa možno niektoré veci zmenia a s tým príde nová energia, radosť a podobné veci, čo nám momentálne akosi chýbajú. :-)

9 Vivi | Web | 2. prosince 2015 v 21:19 | Reagovat

Rozchod poznačí asi každého. Ale nakoniec..spomeň si ako ťažko si drela na škole aby si sa dostala tam kde si a teraz to len tak zahodíš?
Život ide dalej aj ked bez neho a aj ked sa momentálne uplne cítim ako ty aj ked v iných súvislostiach ale proste musíme dalej tak sa snažme. My to dáme :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.