Scared like hell.

12. února 2016 v 21:01 | Winny |  šľahnutý zápisník
Do posledného momentu som verila, že to bude v poriadku. Nie je. Na jednom blogu som prečítala vetu nikdy nedávajte životu výzvy a síce som to vedela už dávno, utvrdila som sa v tom opätovne. Pred troma rokmi som si do denníka napísala, že sa chcem zaľúbiť, aj keby to malo byť neopätovane, lebo mi to chýba a stalo sa. Na konci minulého roka som pre zmenu záhlasila, že horšie ako tento rok to predsa byť nemôže, jedine že by sa niečo stalo rodičom. And here we go. Nechcem sa ľutovať, o to mi nejde, nechcem "neviem čo ti na to povedať" a podobné. Chcem sa len vypísať.

Mám pocit, že je to zlý sen a že sa to vlastne nedeje. Nemôže sa to diať. Nemôžem mať oboch rodičov chorých. Nemôžem prísť o moju rodinu, pretože sú pre mňa všetko, aj keď som k nim drzá papuča. Neviem ako zvládnem štátnicový ročník, kým mama bude chodiť na chemoterapiu. O tri týždne ide na operáciu a dovtedy asi budem mať pocit, že sa to nedeje, kým sa to reálne nezačne diať. Momentálne sme asi všetci v bublinke, kde sa to nedeje. Čo bude potom nechcem vedieť. Čo keď jej naozaj vypadajú vlasy? Mojej mame. Ktorá sa o seba tak nenormálne stará. Ktorej všetci hovorili ako dobre na svoj vek vyzerá. Ako bude vyzerať? Neverila som tomu, že sa to môže stať. Už to bolo nad moju kapacitu, že je chorý tatik. Ja viem, že mám 23 a že je mnoho ľudí, ktorý v takom veku prišli o rodičov, ale ja nemôžem. Ja nie. Moja rodina je to jediné čo mám.

Prvý deň som v noci chytila záchvat plaču. Celý čas som sama, lebo ja vlastne ani nemám chuť byť s ľudmi. Nemám chuť sedieť s nejakou osobou oproti sebe na káve, snažiť sa usmievať a rozprávať sa o blbostiach, ale zároveň nemám chuť rozprávať ani o tej chorobe. Áno, pôjdem si sadnúť a vykecať sa mojej najlepšej kamoške. Ale tí ostatní ľudia, s ktorými to nebolo ono ani predtým a ktorí mi vlastne ani niesú blízky? Vie o tom len jedna z tých osôb a nemám žiadnu chuť s ňou niekam ísť. Môj najlepší kamoš je v Austrálii. A Kučeravý je z môjho života preč už trištvrťroka. Áno, musím ho spomenúť. Lebo sedím na okne a želám si aby sa ukázal. Celý večer som rozmýšľala, na čo čakám, čo od neho chcem a prečo chcem aby prišiel, keď vlastne ani nechcem byť s ľudmi. Samozrejme, okrem toho, že vedel čo povedať, prišla som aj na ďalšiu vec. Od začiatku mi je proti srsti, že sa tvárime ako dvaja cudzí ľudia a ignorujeme sa. Ku koncu som to prestávala riešiť, hovorila som si "uvidíme ako sa to všetko vyvynie", ale teraz, s tým všetkým čo sa okolo mňa deje.. Umocnila sa vo mne potreba toho, aby to bolo v poriadku. Nechcem riešiť vo svojom vnútri jeho aj svojich rodičov. Chcem aby to bolo podľa mňa a aby som sa mohla začať sústrediť na to dôležité. Chcem ho späť. Nechcem od neho neviem aké kamarátstvo, lebo si to neviem ani predstaviť a viem, že to nejde, ale chcem s ním komunikovať. Chcem komunikovať s niekým, kto bol tri roky vedľa mňa ako môj naj kamoš v každej sračke. Chcem aby tu bol, aj keď by tu nebol, chápete? Som inde, je mi jedno, kto to spochybní, kto tomu verí a kto nie. Je ťažké vysvetliť vám ako to myslím a preto viem, že tomu mnohí asi neporozumiete. Nehovoriac o tom, že tento odstavec je chaos.

V tejto skurvenej situácii som si konečne uvedomila, že nepotrebujem partie ľudí, kopce kamarátov. Ja nechcem ísť von, nechcem sa tváriť, že sa to nedeje, nechcem reči o tom ako to všetkých mrzí a blá blá. Keď si líham do postele, želám si aby ma niekto chytil za ruku a povedal, že to bude v poriadku. Aby tu bol počas celého tohto hrozného obdobia. Ja nechcem kamarátstva na isté obdobie, ja chcem kamarátstva, kde keď dospejeme a budeme mať rodiny, budeme k sebe chodiť na návštevy. Chcem muža s ktorým budem môcť začať život, začať rodinu, ktorý bude mojim svetlom, pre ktorého budem svetlom ja ak to bude potrebovať, a pri ktorom aj keď to jeden bude vzdávať, ten druhý ho potiahne a naopak. Chýba mi niekto, kto by mi s touto situáciou pomohol, lebo toto asi sama naozaj nezvládnem.

Typická ja, každý jeden článok skončí rodinou, priateľmi (a Kučeravým). Pomôžem si, keď to je základ môjho života? Nedá sa to čítať, som hrozná a môj blog je úplne na hovno, lebo postráda základnú ingredienciu života - šťastie. A témy, ktoré sa nebudú opakovať. Nie môj hrozný nudný život. Už predsa nemáš sedemnásť aby si písala denníčkové články Winny, ktoré ľudia budú čítať. Som si toho vedomá.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Alfa | Web | 14. února 2016 v 13:39 | Reagovat

Ach, máš to ťažké a ja verím a držím palce, aby sa tvojim rodičom polepšilo, aby ťa aspoň táto vec tak netrápila. Naozaj by ti asi dosť pomohlo, keby si mala pri sebe nejakého človeka, ktorý by ťa podržal v takýchto chvíľach. Kiežby sa pri tebe niekto taký objavil. Len v dnešnej dobe je to dosť ťažké a treba na to kopu času, aby si dvaja mohli naozaj dôverovať a hovoriť o všetkom. Neviem prečo je to ale tak, že tieto kamarátstva vydržia menej ako trvanlivosť mlieka, sakra. Štve to aj mňa, pretože mám tiež pri sebe len jedneho človeka, ktorému sa môžem zdôveriť, ale aj ten sa mi trochu vziaľuje, keďže je stále v BB na VŠ, a už to nie je také ako kedysi.

2 jay | Web | 15. února 2016 v 17:00 | Reagovat

musí to byť sakra ťažké.. žiť s vedomím, koľko vecí sa dokáže zrútiť niekoľkými zisteniami. alebo odvážiť sa čeliť realite, na ktorú nie sme pripravení. no ja verím, že to zvládneš. že dáš svojim rodičom silu navyše, ktorá im môže pomôcť viac ako hocičo iné. viem, píše sa to ľahko, sama niekedy netuším, čo mám doma robiť, aby bolo lepšie.. a je mi jasné, že ani tieto slová, ktoré naťukám do klávesnice ti nepomôžu tak, ako potrebuješ, ani zďaleka ti nepomôžu tak, ako by ti pomohli tie slová a dúfam (naozaj, nie sú to prázdne reči), že niekto príde a spraví pre teba všetko, čo potrebuješ. ako si aj ty napísala do komentáru mne, vždy prídu noví ľudia a snáď sa objaví niekto, kto ti tú ruku chytí. :) o svojich problémoch rozprávam zvyčajne jednému človeku, ktorému dôverujem asi úplne najviac. pravdaže sa občas zdôverím aj pár ďalším kamarátom, ale nikomu tak, ako tomu jednému.
píš negatívne články, ak ti to pomôže, nepíš vôbec, ak potrebuješ pauzu, rob len to, na čo máš (minimálne čo sa týka blogu) chuť. :))

3 Sandra | Web | 17. února 2016 v 17:49 | Reagovat

si naozaj v ťažkej situácií.. síce som o koľko ladšia,no keby viem,tak by som ti nejak pomohla.. strašne mi je ľúto,že zažívaš takéto obdobie.. dúfam,že tvoji rodičia,najmä mamina sa z toho dostane..
s tým odstvcom o tých kamarátstvach máš pravdu.. tiež by som chcela také priateľstvo,že kedykoľvek niekomu zavolám,tak proste by prišiel a vypočul by ma atď.. no to sa nikdy nestane,,
držím palce s maminou a držím palce aj tebe,nech to zvládneš.. hlavne to nedus v sebe a kľudne aj krič večer doma,ale vypusti to zo seba hlavne...

4 Zuzka | E-mail | Web | 19. února 2016 v 14:16 | Reagovat

Ale ja mám sedemnásť, a rada si ich prečítam. ;)
Viem, že ti to nijak nepomôže, že môžeš osrať aj moju ľútosť a súcit, ale je skutočný. Mrzí ma, čo sa ti deje. Asi až v tých najťažších momentoch v živote si uvedomíme, akí sú pre nás tí ľudia naokolo dôležití a čo vlastne chceme a potrebujeme.
Všetko bude v poriadku. Odo mňato možno neznie tak ako od neho, ale bude. A ak nie, tak to tak asi má byť. Ja neviem, nevyznám sa v živote, ale viem, že nie je fér a je to boj. Ale ostaň silná, a on ti to vráti. Drž sa!

5 Lany | Web | 20. února 2016 v 18:28 | Reagovat

To je tak nádherný článok. Život je nespravodlivý a aj keď ťa nepoznám osobne, veľmi si želám, aby sa tvoji rodičia vyliečili. Máš 23 a si ešte príliš mladá na to, aby si prišla o rodičov. A práve v takejto ťažkej situácii sa naozaj ukáže, kto je skutočným priateľom.
Winny, kiežby zmizli všetky tvoje trápenia. Budem sa modliť za teba aj tvoju rodinu.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.