The one that has faith, won't get lost.

1. února 2016 v 17:06 | Winny |  šľahnutý zápisník
Predošlý článok by sa dal charakterizovať ako skrat, žiaľbohu to nebol skrat. Týždeň som sa cítila naozaj veľmi veľmi zle. Teraz je to už .. dobre? Podľa toho či si pod slovom dobre predstavíte chorého otca, ktorý našťastie zvláda svoju chorobu psychicky lepšie, mamu, ktorá je psychicky zrútená a je na lexaurine (ktorý konečne zabral, haalelujah) a starých rodičov, ktorý si obaja NARAZ s odstupom pár dní zlomili nohu (moja prvá otázka bola "a kto teraz obskakuje koho?!" :D). To je dobre Winny?! V rámci možností. Snažím sa to obrátiť na vtip, čo iné mi ostáva? Budem to brať zľahka, pokiaľ mame neprídu náhodou zlé výsledky z vyšetrení, inak začnem ten lexaurin používať ja, lebo mama prejde rovno na antidepresíva. Taká normálna rodinka.

Minulý článok je celý o ňom a pritom nie je. Utiekala som k nemu, pretože sa mi rúcalo to, na čom môj život stojí. Keby som mala zosumarizovať tento freakin január, tak by to vyzeralo nejak takto: 1 návšteva pohotovosti, 1 výjazd sanitky, 14 dní každodenného vstávania o štvrtej a púštanie krvi z nosa, 1 krabička lexaurinu, 10 okusaných nechtov, nekonečný deficit spánku, 6 vypožičaných kníh na bakalárku, ktorú som ešte nezačala písať, 2 litre domáceho vína, 0,5l darovanej krvi (toto je jediný bod, ktorý ma neskutočne teší, konečne som šla a odporúčam každému, skvelý pocit).

Na začiatku roka som si konečne zlepila dokopy môj vesmír. Čo to znamená? Že aj keď veci neboli ideálne, že aj keď som nebola šťastná, bola som aspoň pokojná. Nech už to bolo akokoľvek, vedela som do všetkého vložiť kúsok nádeje, optimizmu, viery v krajšie začiatky a žila som maličkosťami. To všetko pomáha tomu, aby sa veci začali uberať lepším smerom, lebo keď človek vie vidieť dobré aj nie v ideálnych dobách, vždy to znamená, že ten kúsok viery a optimizmu čo má, mu prinesie života niečo dobré, len to chce čas (overená teória). Lenže potom sa spustilo všetko zlé. Viem bojovať so všetkým, mám v sebe veľa viery a optimizmu, ale čo je veľa to je moc.

Prečo som sa vrátila v myšlienkach ku Kučeravému? Lebo som sama. Ja viem, že sú ľudia, ktorí si povedia, že určite úplne sama byť nemôžem ale ja vám poviem, že môžem. Môj najlepší kamarát je v Austrálii, moja najlepšia kamoška je veľmi zamestnaný človek and thats all I have. Potom sú tu známy, ktorých môžem rozdeliť na dve skupiny. Jedna skupina sú tí, ktorí sú schopný si s vami písať nonstop a niekedy aj hovoriť ako vás majú radi a sú tu pre vás, ale sú neschopný zdvihnúť riť a niečo aj naozaj robiť a druhá skupina sú ľudia, ktorí tu boli v minulosti a je dôvod prečo si už niesme blízky a nejde to zmeniť (s niektorými som to skúšala). Jasné, že sa vraciam k nemu, keď presne vedel čo povedať. Keď si spomeniem na to, že by to pomohlo aj mame, keby s nami sedel v obývačke a všetci by sme tu pili čaj a kecali. Jasné, že potom mám chuť si trepať hlavu o stenu, že sme to nechali zájsť tak ďaleko, že to tak vôbec nemalo skončiť, lebo keď tu bol, bola som šťastná. Keď me boli kamaráti, keď sme trávili čas s ním aj s Blonďákom, ja som konečne po dlhej dobe bola šťastná. Prichytila som sa pri myšlienke kde a kedy som sa naposledny cítila naozaj šťastná, spokojná a príjemne? Lebo to sa nestalo už hooodne dlhú chvíľu. Ja som sa snažila, naozaj, ale už nemám síl byť tá, ktorá sa bude hádzať pod nohy ľuďom, u ktorých absolútne nemám pocit obojstrannosti. Áno, keď to od nich necítim rovnako, sťahujem sa. Veľmi postrádam jeho kamarátstvo a tú ochotu z jeho strany, to že tu reálne bol, to že vedel čo povedať a čo robiť. A hlavne, že niečo robil, že ma dokázal potiahnuť, keď som to nezvládala ja sama. Lebo snažím sa, zvládam to 90% času, ale občas potrebujem aby ma niekto potiahol, podal mi pomocnú ruku. Lenže nikto toho nie je schopný.

Láska nie je to, čo povieš. Láska je to, čo urobíš.


Niečo, čo som dávno vedela, ale až teraz si to uvedomujem na ľuďoch okolo mňa a začínam sa tým riadiť. Písmenká, slová, to nie je to čo pomáha. To čo pomáha je, ak vám niekto urobí čaj, ak vás objíme, ak idete spolo na kávu, ak sa vám pokúša doplniť stratený elán do života. Nie vždy všetko pomôže, ale keď vidíte snahu v skutkoch, thats what counts.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 jay | Web | 2. února 2016 v 17:10 | Reagovat

vážne, ani neverím, v koľkých veciach sa s tebou práve teraz stotožňujem alebo ktoré sú mi minimálne známe z minulosti. môj ocino je tiež momentálne dosť chorý, no narozdiel od tvojho to nezvláda psychicky veľmi dobre. akurát mu dnes však volali z jedného dôležitého vyšetrenia a hneď na ňom vidno istú zmenu. mama sa z toho naopak zatiaľ nezrútila. myslím, že každá rodina má niečo. každá jedna. ale niektoré veci proste nevyplávajú na povrch.
darovať krv by som chcela skúsiť aj ja, len si na to musím vyše roka počkať, hocijaký pocit, keď niekomu pomôžeš, je super.
ja sa snažím vždy veriť, dúfať, byť optimistická, nepadnúť a neostať ležať, skúšať ďalej a ďalej. mám však pocit, že ešte nikdy sa mi nestala taká vážne zlá vec, kvôli ktorej by som mala šancu nevstať, padnúť na dno. isté problémy sa v dnešnej dobe preceňujú - nevravím, že teraz sa má každý vlastne fajn, vôbec nie, skôr že niektorí ľudia si neuvedomujú, že isté veci nie sú až také zlé. minimálne keď si porovnám seba s inými. ja mám skôr také negatívne chvíľky, keď mi nie je dobre, ale zakaždým ma to po krátkej dobe prejde. a to vážnejšie - napríklad momentálne ocino -, ohľadom toho verím, že sa to zlepší. možno si teraz neskutočne protirečím, budiž...
aj ja sa vraciam v tých spomínaných tmavších chvíľach k ľuďom, vďaka ktorým som kedysi bola (právom) šťastná, no teraz viem, že to je / bolo čisto jednostranné. bohužiaľ nie vždy sa nám podarí nájsť človeka, ktorý to cíti rovnako. a nič s tým nenarobíme, nevnucujem sa, idem sa sústrediť na nájdenie niekoho, s kým to bude iné.
neviem teraz, či to chápem dobre, ale s Kučeravým to dopadlo zle, ale predsa len sa k nemu vraciaš (a on ťa prijíma..?) a cítiš sa kvôli tomu.. nanič? škoda, že sa občas nedá čas prekrútiť späť, aby sme mohli opraviť to, čo sme pokazili. určite nie som jediná, komu by sa to hodilo, veľmi.
každopádne, dúfam, že ti onedlho bude lepšie ako dobre. :))
ach a ako si po sebe čítam komentár..sakra, nejak som sa rozpísala :D

2 Flavia | Web | 3. února 2016 v 16:30 | Reagovat

precitala som si prave par tvojich clankov a obdivujem ta ako tieto situacie zvladas, ja by som pravdepodobne nielen utocila vidlickou na ich oci, ale strelila ich tankom alebo nieco podobne.. osobne si neviem predstavit, co si musela citit, prezivat..
prajem ti nech sa vsetko zlepsi.. :/

3 Mart1ina | E-mail | Web | 4. února 2016 v 9:33 | Reagovat

Musím uznat, že tyto situace takto zvládáš :) máš muj obdiv.

4 Sandra | Web | 5. února 2016 v 23:13 | Reagovat

fakt ťa obdivujem za to,ako to všetko zvládaš.. máš naozaj môj veľký obdiv.
páči sa mi odstavček,kde si spomínala,že aj keď je všetko zlé,tak ty sa vždy snaťíš v niečom nájsť aj kúsok dobrého alebo prísť na nejaké pozitívne myšlienky.. len si toto uchovaj (dobré je to slovo?),pretože je skvelé,ak proste vieš aj keď len na chvíľku tak vypnúť..
ale držím palčáky,nech je všetko dobré s tvojou rodinou ale aj s tebou,to dáš!♥:)

5 verrone | Web | 6. února 2016 v 16:04 | Reagovat

máš zaujímavý blog. Všimla som si tvoju návštevu, a musím reagovať na komentár. Ja viem že mám PPP, ale bohužial s lekárom to nemienim konzultovať, lebo by mi aj tak nepomohol, ja sa do zdravéhp a pravidelného stravovanie dostanem len to chce čas. Ale ďakujem za radu :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.