We had something beautiful, but we lost it all.

21. února 2016 v 23:59 | Winny |  šľahnutý zápisník
"Nemusíš mi hovoriť aká si, ja som ťa prekukol. Ja viem, že si šalená, lenže máš aj veľa vecí, ktoré ťa trápia. Ľudia čo ťa nepoznajú, tak si myslia, že ty jebeš na všetko, že si taká, že máš v piči. Pritom nemáš, aj keď by si veľmi chcela."

Aloha pri ďalšom článku do denníka. Pravdepodobnosť zvýšenia čitateľov sa pohybuje niekde pri hranici mínus sto ale momentálne sa naozaj snažím, utriediť si myšlienky, nájsť stratené veci a potrebujem tieto články (a priznajme si, potrebujem aj vaše komentáre, ale to už nie je na mne). Za posledný rok sa toho vo mne nazbieralo nenormálne veľa. Veľa vecí bez zmyslu. Smútok. Stretlo ma veľa vecí, ktoré ma ubíjali. A ja namiesto toho aby som postupne nachádzala spätne samú seba, som sa ešte viac začala strácať. Keď toho na mňa bolo veľa pred tromi rokmi, utiekala som k seriálom, platonickým láskam, cvičeniu, postavila som si stenu, bola som mámvpičista (kľúčové slová tohto článku). Bolo to ešte predtým, než prišiel Kučeravý a stal sa súčasťou mojej steny, súčasťou toho prečo som veci zvládala ľahšie. Aj slová na začiatku článku mi venoval on (niekedy ešte len na začiatku nášho spoznávania). Ale, nebojte sa, tento článok NIE JE o ňom.

Včera som sedela na okne, čítala si na tablete svoj starý blog, predtým než prišiel on a presne všetky tie isté myšlienky mám v hlave teraz. Keby som chcela, doslovne môžem tie články kopírovať. O tom ako pre nikoho niesom prvá, ako som len jedna z možností, ako niekedy niesom ani to, ako niesom dosť dobrá. Aj vtedy som o štvrtej ráno na jednej chate, s ľudmi, s ktorými som sa už dávno necítila dobre, spochybňovala svoje vzťahy počas sedenia na pni. Svitalo a bola strašná zima. Chýbal mi niekto, s kým by som sa naťahovala, štrngla si pivom a cítila som sa v slepej uličke, lebo som nevedela ako mám spoznať nových ľudí, keď ma s nimi vlastne ani nemá kto zoznámiť. Nevidela som zmysel v zapínaní telefónu a všetci boli tak strašne veľký realisti a ja som bola len niekto, kto chcel počuť nereálne veci. Viete, lebo nádej, to je čistá naivita (obviously). Chýbali mi ľudia, pri ktorých by som zabudla na to čo sa deje. Od nikoho som necítila záujem a tak som nikomu nehovorila čo sa deje s ocom, čo sa deje s babkou. Boli neschopný povedať, čo potrebujem počuť, neschopný pochopiť potrebu optimizmu a nie realizmu. Až som sa dostala do momentu, že som ľuďom prestala všetko hovoriť a postavila som si nenormálne hrubú stenu.

Apropo, moja STENA. "Vidno, že si stavbárova dcéra." - hovorieval. Moja stena bolo to, čo mi pomáhalo aby som sa nezosypala. Vystačila som si sama so sebou a stala sa relatívne uzavretým optimistickým človekom, na ostatných som pôsobila pokojne a bola so obrázkom flegmatikého mamvpičistu. Aj keď to bolo veľmi krehké a niekedy to končilo výlevmi na (tom starom) blogu, ale nebyť steny mohlo to byť horšie (ako teraz napríklad). Bola som silná sama pre seba, vyhľadávala som veci, ktoré mi vyplavili endorfíny a ktoré dokázali odviesť moje myšlienky. Nenapĺňali ma ľudia, ale postupne ako som si stavala stenu som ich jednoducho prestávala riešiť a začala ich vylučovať zo svojho života. Nie drasticky, ostali sme v kontakte, len sme proste každý mali v živote iné priority, chceli sme niečo iné, mali sme iné názory na trávenie času. Vďaka stene som dokázala neriešiť seba, dokázala som sa úprimne smiať ak som bola na správnom mieste, byť šťastná a šialená, nadšená z drobností, veriť. Pomáhať druhým a dávať im nádej. Stena pomáhala vyhrávať môjmu šialenému úprimnému ja. Lebo som prestala riešiť, lebo som si veci urobila vo svojom malom vesmíre jednoduché. Kežby bolo také jednoduché zase si postaviť tú stenu..

Ľudia sa odcudzujú. Dospievajú. Grow apart (tak trefné slovné spojenie). Menia sa im názory, pohľad na svet, vyberajú sa na iné cesty, do iných kútov sveta, do iných spoločností. Je to normálne, každý sme taký, každý to máme odžité, že sme vyrástli z niektorých vzťahov. Je veľa ľudí s ktorými si sotva napíšeme, nieto aby sme sa stretli, ale keď sa stretneme na ulici, sme radi, že sa vidíme a prehodíme pár úprimných slov (zväčša). Dajme tomu, že hovoríme o čase od strednej vyššie, keď už majú tie vzťahy väčší potenciál. Nech vzťahy končia nezhodnými názormi, ale že sa tvárite ako cudzí ľudia s niekým, s kým vám na sebe kedysi kurevsky záležalo, to je pre mňa nepochopiteľné ako fyzika a matematické rovnice. Vždy bolo, vždy bude. Tak sme sa každý vybrali na inú cestu, ale aspoň v sebe nenosím bremeno toho, že to skončilo tragicky. Ignorácia vo mne vyvoláva pocit, akoby niekto chcel, aby som vymazala tie spomienky s tým človekom.

Jedným z dôvodov, prečo mi terajšie vzťahy nedávajú zmysel je aj otvorenosť. Mám rada otvorených ľudí. Ja nevravím, že majú nonstop hovoriť o svojich problémoch, ale otvorenosť je pre mňa, ak si niekto prizná, že nie je v poriadku. Proste len bude sám sebou, prizná si svoj život, svoje nálady a nebude sa zatajovať. Lebo mám pocit, že ľudia okolo mňa hrajú formu a to funguje aj spätne. Niekto nie je otvorený, neviem byť ani ja a ja taká nechcem byť. Že mám hovoriť, čo chcú iný počuť, že sa mám tváriť, že som v poriadku aj keď niesom, že sa mám ukľudniť ak som náhodou príliš šialená na ich pomery. Potrebujem ukončiť zbytočné vzťahy a nájsť niečo úplne nové (aj keď neviem ako). Potrebujem si znovu vybudovať stenu a kráčať. Zlepšiť to. A potom nájsť niekoho, s kým si budem môcť sadnúť oproti sebe a rozprávať sa, či zmáčať mu tričko, niekoho kto ma rozosmeje aj cez tie najväčšie prekážky a kto aj tie najťažšie mesiace urobí najkrajšími. Osoby, s ktorými v lete pôjdem na opekačku a bude nám dobre, lebo naše životy budú stáť na rovnakých základoch. Končím, lebo už teraz je tento článok dlhší ako som chcela..
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lennie | Web | 22. února 2016 v 16:29 | Reagovat

Rada by som napísala niečo povzbudivé, pravda je však, že je ťažké nájsť tie správne slová. Každý človek je totiž iný a v niektorých veciach, do ktorých sa úplne nevidí, je ťažko napísať niečo, aby to nevyznelo inak. Tvoje články čítam a myslím, že nás je určite viac a naisto ti aj všetci držia palce a želajú pevné nervy. Pri všetkom však myslím, že platí, že človek musí v prvom rade nájsť nejakú silu v sebe. Pretože najťažšie je premôcť samého seba, a to sa týka úplne všetkých ohľadov. Ale ak sa to podarí a človek prejde tou istou hranicou, potom je možné preniesť tú dobrú energiu aj na ľudí okolo.
U nás v škole sme mali nejako v januári jednu prednášku s doktorom - patológom, ktorý vravel veľa zaujímavých vecí, aj to aj s tým, že napriek tomu, že je vedec, je aj veriaci a verí, že zázraky skrátka existujú (on sám má s tým skúsenosť) a že naše telo má úžasnú schopnosť regenerácie buniek, ale aby k tomu došlo, treba tomu dať nejaký impulz. Možno je z toho aj niekde záznam, môžem to skúsiť pohľadať, ak by si mala záujem si prednášku pozrieť :-).
Čo sa týka blogu, kľudne píš! Všetko, čo ti letí hlavou, lebo aj to istým spôsobom pomáha, človek sa trošku vyventiluje, utriedi s prostredníctvom písania hlavu :-) A ak s tým ma niekto problém, jeho problém :D ;-)

2 Veronika | Web | 24. února 2016 v 17:08 | Reagovat

prečítala som s niekoľko článkov z archívu. :)
pred istou dobou (okej, už je tomu viac ako dva roky) som prežívala čosi podobné. tiež som mala kučeravého chlapca, po takmer roku to ukončil a ja som sa začala trápiť. no prebolí to a z vlastnej skúsenosti vravím, že čoskoro. len sa už toľko netrýzni. :)
prajem veľa síl a pozitívnych myšlienok!

3 Alexandra☯ | E-mail | Web | 27. února 2016 v 13:52 | Reagovat

Som šťastná, že môžem znovu tvoje slová čítať. Nie šťastná z toho, ako sa práve cítiš, ale z tých slov, ktoré si nám opäť darovala ako na dlani.

"Nech vzťahy končia nezhodnými názormi, ale že sa tvárite ako cudzí ľudia s niekým, s kým vám na sebe kedysi kurevsky záležalo, to je pre mňa nepochopiteľné ako fyzika a matematické rovnice."

Dokázala by som sa Ti klaňať za túto vetu, nikdy nepochopím, ako ľudia, ktorí kedysi k sebe mali tak veľmi blízko hrajú zrazu cudzích. Vraj kvôli sebe, kvôli tomu, aby sa obaja netrápili. Hlúposť, trápia sa ešte viac, pokiaľ nie obaja, aspoň jeden z nich. Lebo teraz keď si tak spätne spomeniem, ja by som za Zlodeja Myšlienok dala kedysi aj ruku do ohňa, ver mi, že doslova. Bola som blázon, blázon z toho, že niekoho zaujímam, že si s niekým môžem len tak o polnoci sadnúť von. Toľko hádok som prekusla s rodičmi skrz neho. A vidíš ako to skončilo, nakoniec mali aj tak rodičia pravdu ako vždy. Prechádza sa na inom konci, s niekým iným. A to sme boli LEN kamaráti, nič viac, nič menej, aj keď ja som ho mala skutočne rada, ako brata, ako najlepšieho kamaráta. Neviem to vyjadriť slovami, ale už je to za nami, nechcem to riešiť. Teraz sa usmievam, keď ho stretnem. Lebo chcem, aby videl, že sa usmievam aj keď nie je v mojom živote. Nepozdravíme sa, len tíško okolo seba prejdeme.

Niekedy je táto vybudovaná stena pre nás všetko, pretože nás chráni od vecí, ku ktorým si nechceme dovoliť začať stavať cestu. I keď niekedy by si chcela, aby si ľudí zaujímala sebaviac, aby Ti dokázali pomôcť a poradiť. No niekedy si rada za tú stenu, ktorá oddeluje Teba a ich. Akoby do iného sveta, inej dimenzií. Už moc fantazírujem, som ale skutočne šťastná, že si po niekoľkých mesiacoch čítam tvoj článok.

4 nemesis | Web | 27. února 2016 v 21:44 | Reagovat

neviem, čo sa stalo s tvojou stenou ale nie som si istá, či je dobré ju znova stavať
steny sú super ale sama viem, že sú dobré na chvílku, keď človek potrebuje prestávku, no raz sa tej steny musí zbaviť
je to za ňou bezpečnejšie, lebo na teba tak nevpývajú životy iných...lenže ja neverím, že cez ňu neprejde nič...a potom to bolí a človek sa snaží ešte viac a proste nestavaj ju znova
je to len obdobie, ktoré prejde a tých ľudí nájdeš...tých, s ktorými sa budeš úprimne smiať a bude ti s nimi dobre...
dúfam, že to bude čo najskôr, lebo tých ľudí človek fest potrebuje a bez nich sa môžeš snažiť koľko chceš a aj tak to nebude ono

5 Zuzka | 1. března 2016 v 16:35 | Reagovat

Winny, opäť si napísala strašne krásny, pravdivý a úprimný.
V poslednej dobe si aj ja uvedomujem veľa vecí, o tom aký sú ľudia, takže viem čo prežívaš. Často ma to zranuje a nechápem.
Neviem síce, či som ja tá osoba od ktorej to chceš počuť, a či je to to, čo chceš počuť, ale všetko bude v poriadku. Na konci, vždy.
Drž sa a snaž sa vidieť veci tou optimistickou stranou, aj keď to je kurvesky ťažké.
A nový blog je tu: http://be-blackbird.blog.cz/
A ďakujem, že sa ťa tak dotklo keď som vypla ten starý, milo ma potešil záujem ;)

6 Laleh Maro | E-mail | Web | 1. března 2016 v 19:46 | Reagovat

Hah.
My, blogeri, sme všetci také podobné duše. Silní, tvrdí a vyrovnaní na povrch v reálnom svete a veľmi citliví, zraniteľní a krehkí vnútri schovávajúci sa za rôznymi pseudonymami na blogoch.
Ja sama som si týmto už prešla. Kamarátmi-nekamarátmi. A každému by som priala, aby sa cez všetky tieto slzy a nechápačky dostal do bodu, kam som sa dostala ja- smiech, nadhľad, apatia a žiadna šanca prekvapiť ma. Ja už len odpočítavam dni, kedy odídem na vysokú, kde sa všetko zmení. Ale netreba vždy čakať.
Vlastne som vďačná za tú jednu najlepšiu kamarátku, na ktorú sa spolieham už 16ty rok. Asi starnem, ale naozaj...ten jeden ozajstný stačí. :-)

7 Laura | Web | 3. března 2016 v 0:09 | Reagovat

Nevraciam sa k svojmu blogu, ani k blogovaniu, ale predsa len som skončila tu a nedá mi to nevyjadriť sa.. Tuším som ti ešte v októbri písala ako sa v tebe vidím a kurva sa mi to potvrdilo. Čítala som predošlý článok, aj tie pred tým, no toto ma dostalo úplne: "Pred troma rokmi som si do denníka napísala, že sa chcem zaľúbiť aj keby to malo byť neopätovane, lebo mi to chýba a stalo sa." Pretože ver, či nie, presne túto vetu som povedala asi mesiac dozadu, aj dva.. Presne. Nepoznám to, ľúbiť niekoho, tak som si povedala toto, a potom sommsa začala desiť.. Že vlastne neviem aké to je ľúbiť neopätovane a aké to musí byť napiču.. A k predošlým článkom som scrollovala len preto, že tento je pre mňa taktiež relatable, tiež potrebujem počuť optimistické veci, aj pičoviny, nereálne, mať hlavu v oblakoch.. Proste potrebujem to k svojmu životu, keď nie je k dispozícii nič iné, a keď mi to ľudia nevedia dať, prichádza stena, apatia. Nezáujem, proste si poviem jebem na to. Jebem. A vždy som mala deep down strach, že sa niekomu niečo stane, z našich. Proste niečo. Vážne, taký podvedomý a kurva nepríjemný tušák, hlavne keď mama už jednu rakovinu zamladi prekonala.. Neviem ako sa cítiš, ani nechcem, ale keďže v tebe vidím stratenú spriaznenú dušu, ktorú nemám žiaľ ako inak kontaktovať než tu (:D), tak ver, že kurevsky držím palce.

8 Mirka. | Web | 3. března 2016 v 14:26 | Reagovat

Mámvpičista :D Nádherné slovo, dáš mi povolenie použivať ho? :D
Myslím, že v niečom som kedysi mala svoju situáciu podobnú. Tiež som si stavala stenu. Avšak, ja som sa až priveľmi trápila vecami a držala som ich v sebe. Teraz ich skôr poviem, z introverta sa stáva extrovert.

Držím ti palce a prajem veľa šťastia :) Vraciam sa k blogu. Asi

9 Tery | Web | 3. března 2016 v 19:25 | Reagovat

Vyvolalo to ve mně velmi smíšené pocity. Jsou zde věty, pod které bych se s okamžitou platností podepsala. Moc dobře vím, jak Ti muselo být.
Občas také z nudy pročítám svůj starý blog a směji se tomu, jak jsem byla bývala naivní holčička bez vlastního názoru trapně papouškující všechno, co kde slyšela. Slovo mámvpičista je naprosto geniální! Občas by se mi hodilo umět mít všechno v piči, ale koukám, že nejsem jediná, kdo to neumí.
Jsi absolutně božká,a navíc na stejné vlně. Amen!

10 Sabush | Web | 7. března 2016 v 17:11 | Reagovat

Poznám to moc dobre :/

11 Lany | Web | 12. března 2016 v 20:59 | Reagovat

Dievča ty mi hovoríš priamo z duše a ani nevieš ako. Momentálne mám pocit, že je môj svet hore nohami a tak je to už od začiatku tohto roka. Akoby som žila v nejakej bubline, v ktorej sa dusím sama a namýšľam si veci, ktoré vôbec nemusia byť pravdivé. Nemám čas vysporiadať sa s tým všetkým a už dlho sa s tým ani vysporiadať neviem a to ma dosť serie. Mámvpičista, to je super. :DD Navonok sa tak javím aj ja, takže, dámy a páni, moja nová prezývka. :D
Winny, dúfam, že ti bude lepšie a že budeš obklopená úžasnými ľudmi (možno druhého Kučeravého, ktorý ti bude rozumieť). Drž sa, zlato, držím ti palce na rukách aj na nohách.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.