Len málo bremien je ťažkých, ak nám ich niekto pomáha zdvihnúť.

16. března 2016 v 23:10 | Winny |  šľahnutý zápisník
Ja som zabudla písať. Seriózne. Čítam si články na starom blogu a najradšej by som ich zaradom kopírovala sem, lebo vtedy som podľa mňa ešte vedela písať. Na začiatok musím spomenúť predošlý článok, pretože som s ním úplne stotožnená a vnímam ho ako jeden z naj článkov na tomto blogu. Pretože sú v ňom isté staré veci, ktoré je vždy dobré si pripomenúť a spolu s terajšími myšlienkami som to konečne sformulovala do čitateľnej podoby. Pretože dokážem precítiť všetky slová v tom článku až do špiku kosti a to sa mi v poslednej dobe nestáva často. Pretože sa tam nachádzajú odpovede, ku ktorým sa viem vrátiť, keď začnem tápať. Kto som a čo chcem.

image

Mám pocit, že som sa utiahla a moje vnútro kričí po zmene, po optimizme, po ľahkosti, ktorej ešte niesom schopná na takej úrovni, na akej by som chcela. Snažím sa, len potrebujem aby sa veci okolo mňa ustálili. Všetky. Aby už bolo po štátniciach a mamkinej chemoterapii, pretože mám pocit že polovica mojej hlavy je na opačnej pologuli ako tá druhá a to mi spôsobuje úzkostné stavy (freeeeaking out big time :D). Potrebujem sa nadýchnuť, natiahnuť na deke v strede lesa u babky a čerpať vitamín D, nemusieť nič riešiť iba nasávať teplo, atmosféru a pokoj, ktorý konečne nastane počas letných prázdnin. Lenže to by som potrebovala teraz hneď a nie až po všetkom. Neviem ako si mám dať momentálne svoju hlavu na jedno miesto. I need that kind of hug, viete, že proste zrazu máte pocit, že všetko bude v poriadku a že je všetko na jednom mieste.

Je to taký zvláštny pocit, byť stotožnená s tým, že je niekto z vášho života preč a pri tom vám stále chýba. Ale to je okay. Že mi chýba. On. Veď vy viete. Sú vzťahy, v ktorých si od začiatku sadnete. Ukázal mi, že sú ľudia, ktorí vnímajú svet rovnako ako ja a spájalo nás to, že pre nás oboch bola rodina to najviac. Chýba mi, lebo som ho vo svojej budúcnosti videla do posledného momentu. Nie ako môjho muža, ale ako kamaráta, ako súčasť môjho blízkeho kruhu. My sme si od začiatku hovorili, že on bude krstný mojim deťom a ja krstná tým jeho. Proste som ho tam videla a občas mám taký záblesk, keď ho tam stále vidím. Lebo to mohlo byť priateľstvo na celý život a istá časť mňa to ešte stále cíti. Keď na sekundu zabudnem čo sa stalo. Vždy som si išla svoje a aj teraz si idem svoje. Moja intuícia mi stále z rohu kričí, že its not over aj keď vlastne už je over (schizofrénia jak lusk, to už poznáte :D). Ale cítim pokoj a často mám len úsmev na perách, pri spomienkach na staré veci. Na tie s celou našou partičkou, keď sme sedeli pri ohni a Blonďák spieval a brnkal na gitaru (Blonďák mal brutálny hlas). Keď som nemusela hovoriť nič, len som si vyložila nohy a cítila sa slobodne, voľne a stačilo mi počúvať ich rozhovory. Už odišiel aj posledný kúsok hnevu a ja sa cítim úplne ľahko. Chýba mi, obzvlášť teraz, keď viem, že jeho slová by spojili všetky kúsky, pomohli mi sústrediť sa na jeden smer a ja by som prestala mať stavy úzkosti. Upokojili by moju rotzrhanú dušu a boli by jemným pohladením pre moje srdce. Držal moje myšlienky na jednom mieste, na tom dobrom, ukľudňoval ich keď sa chceli rozutekať rôznymi smermi. Ja viem, že mi nikto nebude veriť, lebo je to úplne schizofrenické, ale dá sa to - byť v poriadku a pritom stále postrádať tú osobu.

Viem, že to bude v poriadku, všetko. Že budem vyrovnaný človek, ktorý bude mať nostalgické záchvaty len z dôvodu nulového sociálneho života :D. Dovtedy si však budem hovoriť: Winny, prestaň do riti byť nervózna, to predsa niesi ty! Budem chodiť cvičiť, lebo posilka je jediné miesto kde som šťastko a ráno budem piť kávu na balkóne aj keď bude vonku zima, ale na balkóne je dostatok vitamínu D. A za mesiac si kúpim žlté conversky, ktorých farba mi bude večne pripomínať pozitizmus, hell yeah, slniečkové optimistické conversky :D. Btw, o tom, že vždy keď mi zavibruje telefón ja dúfam, že uvidím jeho číslo, radšej pomlčíme :D (jop, stále viem naspamäť jeho číslo).

Na chvíľu ma sediac na okne a pozorujúc hviezdy ovládol brutálny pocit pokoja.
Potom som si ale spomenula, že nič nestíham :D.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Georgia :) | Web | 17. března 2016 v 10:39 | Reagovat

Ahoj :) budem rada ak sa zapojíš do súťaže na mojom blogu :)
http://actionlove.blog.cz/1603/sutaz-o-najkrajsieho-domaceho-milacika

2 crazyjull | Web | 20. března 2016 v 17:47 | Reagovat

Náhodou píšeš skvěle, nemyslím si, žes to zapomněla. :) :D
-CrazyJull

3 micina | 20. března 2016 v 22:42 | Reagovat

Tiež mám pocit, že som sa utiahla.
A chápem, že si ho videla vo svojej budúcnosti...ale je tam to ale. Aj keď neviem...možno nechápem, mám pocit, že ja by som už na neho zabudla, dokážem ľahšie ľudí nechať ísť, aj keď možno je to tým, že pre mňa nikto ešte nebol taký špeciálny ako on pre teba.
PS: Conversky sú super nápad, to vždy poteší.;) :D

4 Džejní | Web | 23. března 2016 v 10:49 | Reagovat

tiez mam pocit, ze som za tie dva ci tri mesiace, co som nebola na blogu, uplne zabudla pisat. ale budem sa snazit napravit to.
utiahla som sa uz velmi davno a zmena by celkom bodla, ale nie som si ista, ci by som bola dost silna na to, aby som nejaku zmenu vo svojom zivote spravila. s chalanmi to nastastie u mna vobec nic nema spolocne, momentalne mi nikto nechyba, ale aj napriek tomu som hrozne emocne nevyrovnana. najviac ma zdeptava skola, aj ked ziadne statnice pred sebou este nemam. leto by bolo uplne idealne a keby prislo hned teraz, nie az po tom, ako odovzdam x projektov a zadani v skole, bolo by to uplne najlepsie. nateraz mi vsak asi bude musiet stacit to, ze mam velkonocne prazdniny, pocasie vonku vyzera celkom slubne a v sobotu idem na vylet do Amsterdamu.
spomienky su pekna, ale obcas aj smutna vec, clovek si uvedomi co mal az ked to strati, ale netreba zufat a kupa zltych conversiek je podla mna super napad, ako privitat jar. a tie posledne dve vety napisane tesne pred tvojim podpisom na mna uplne sedia :D

5 Sabush | Web | 24. března 2016 v 11:36 | Reagovat

haha aj ja si občas čítam staré články na blogu, a tiež si myslím, že som s písaním bola na tom lepšie. Inak, rada si ťa pridám do oblúbených, budem rada, ak aj ty :ˇ)

6 Sanna Eleanor | E-mail | Web | 24. března 2016 v 13:44 | Reagovat

Som za teba rada, že to všetko zvládaš. :) Tento článok je napísaný veľmi pekne. Musím sa priznať, že aj ja som stratila človeka, ktorý bol síce iba kamarátom, no vo svojej budúcnosti som ho videla. Stále mi chýba v istých momentoch, lebo s ním bolo všetko zábavné a nič ma nikdy netrápilo. Ale na druhej strane viem, že sa zmenil, a už by to nikdy nebolo také, aké to bolo predtým. A tá nostalgia ma niekedy strašne bolí, a neviem čo mám robiť, ako to zastaviť a zmieriť sa s tým. Takže aspoň čiastočne viem, čo asi cítiš a držím ti palce s rodičmi, školou a všetkým, aby si to pozvládala :)

7 Mirka. | Web | 24. března 2016 v 21:10 | Reagovat

V prvom rade...nie nie, nezabudla si písať, okej? :D Teda, píšeš skvele, dokážeš veľmi pekne vyjadriť svoje pocity.
Poznám ten pocit, alebo skôr som poznala, keď človek chce niekoho naspäť. Ale už ma to prešlo, možno preto, že už uplynul nejaký čas, možno preto že už nemám čas na to myslieť a možno preto, lebo som zistila, že máme spoločné akurát tak veľké H a malé o.
Uff, a je to vonku. Prajem príjemný zvyšok dňa a oznamujem, že na mojom blogu je nový článok po sakra dlhom čase :D (chcela som použiť iné slovo, ale ovládla som sa!) :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.