Letters to you: How are you?

13. května 2016 v 21:22 | Winny |  šľahnutý zápisník

Ahoj Kučeravý.

Veľakrát sa ti chcem ozvať, ale nejde to. Brzdí ma tvoja povrchná arogancia voči mne. Nikdy som nedokázala vidieť to zlé, čo mi ľudia spravili, vždy som sa viac sústredila na to dobré a tak odpúšťala. Môj hendikep. Tak sa realizujem len takto, slovami vypustenými do virtuálneho priestoru, ďaleko od teba. Ako sa máš? Nemalo by ma zaujímať ako sa máš, lebo teba to prestalo zaujímať už dávno, ale zaujíma ma. Chcela by som ťa počúvať hovoriť o tvojom živote, o tom ako sa ti darí na polícii, ako sa máte doma, čo máš nové, ako ide tvoj život. Áno aj s ňou, lebo je to tvoja lovestory, lebo to tak malo byť. Aj keď ma stále mrzí postoj,.. same old story.

Neľutujem nič, lebo si môžem povedať, že som sa snažila. A teraz si síce budem protirečiť, napriek tomu, že nič neľutujem, bol si mojou najväčšou chybou. Nie ty a tvoja prítomnosť v mojom živote ale Ty a náš vzťah. To, že si ma presvedčil o tom, že bude mať význam ho skúsiť a ja so srdiečkami v očiach som po chvíli odolávania kývla a utopila sa. Práve som si spomenula na ten večer, ani som nevedela, že je v mojej hlave taký detailný. Now comes the memory lane :D :D .. Ležali sme v posteli a ty si povedal, že ma chceš. Ja som sa začala smiať, lebo však to boli u teba také normálne slová, keď sme ležali vedľa seba. Ale ty si hovoril úplne vážne. Že to chceš skúsiť. A ja som mlčala, lebo po všetkom čo sa už udialo som vedela, že to vôbec nie je dobrý nápad, ale tie srdiečka v očiach. Tak som ti po pár chvíľach ticha povedala "fajn, môžme to skúsiť, ale bude to všetko záležať na tebe, ja neurobím nič a nemysli si, že sa do toho nejak vložím". Výsmech sebe samej level tristo :D. To som asi skôr hovorila sebe ako tebe a aj tak mi to nevyšlo, lebo už po týdžni som bola veľmi vložená vo všetkom. A to bola tá chyba. Vošli sme do vzťahu na tvoj podnet a keďže si to navrhol ty, myslela som, že vup, už si pripravený a veci sa zmenia. Nemali sme to robiť, hlavne preto že si to nebral záväzne, nebol si pripravený. Ja som ťa ľúbila. Veľmi. Ty si ma asi ľúbil, ale len tak. Slabučko. Len v prítomnosti, v tom momente. Neveril si, že nás naše odlišnosti nerozdelia.

Back to reality. Keď ma tí traja ľudia v mojom okolí sklamú zakaždým, keď s nimi niekam idem, spomeniem si na teba a vtedy to zabolí. Inak už nie. Spomeniem si na tú vetu, že ak si niekoho nenájdem bude to horšie a nepríjemnejšie. Neviem síce ako presne si to myslel, ale pravdu si mal určite. Svojim spôsobom ti ten život s ňou závidím, lebo to čo máte je všetko, čo chcem vo svojom živote ja a nemám k tomu ani o krok bližšie. Chýbaš mi, ale nie vtedy, keď som sama doma. Chýbaš mi vtedy, keď som s ľudmi. Ešte aj deň po tom čo prídem domov z tých stretnutí, tak celý deň sedím, pozerám do blba a moje emócie sú totálne vypnuté. Minule mi povedali, keď som hovorila o maminej chemoterapii, že "dobre to zvládaš". Zvládam, lebo sa mi nechce byť nonstop v depresii. Smutné na tom bolo to, že nikto z nich mi nepomohol v tom, aby som to zvládla a nikto tu nebol, keď to bolo úplne najhoršie a keď som každý večer plakala a nevedela sa postaviť na nohy. Tanečníčka dodnes nebola pozrieť moju mamu a to je moja najlepšia kamoška a moja mama ju berie ako druhú dcéru. Toľko k tomu ako ľuďom záleží a ako sa starajú. Ty už by si tu sedel, lebo si vedel. Tak dobre si ma čítal, tak dobre si presne počul moje slová, keď som hovorila "nechcem ísť domov". Teraz ich poviem, normálne doslovne tieto slová, ale zanikajú v prádzne. Je to ako hádzať hrach na stenu. Škoda hrachu.

Ja doteraz neviem či to vieš, to s mamkou. Včera sme definitívne ostrihali vlasy. A vtedy ťa to tak každodenne trafí, že vážne má rakovinu. Kým to nevidieť, ešte dokážeš utekať realite ale potom už nie. Lenže čo tam po mne. Hlavne moja mama, veď ju poznáš. Tá sa ani po byte nepohybuje nenamaľovaná a teraz nemá vlasy. Viem, že to bude dobre, len v tých momentoch, keď to prestávam zvládať, keď strácam kontrolu, nádej, pevnú pôdu pod nohami, pohlcuje ma tma, tak vtedy mi chýba tvoja schopnosť byť prítomný. A empatický. So many people dont have this quality. Ty si reálne pomáhal, aj keď viem, že to už sa nevráti. Chýbaš mi a som rada, že sa máš dobre, len to som chcela.

S láskou,

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ro | Web | 14. května 2016 v 14:18 | Reagovat

sú dva druhy ľudí. jeden druh ti prestane po istej dobe chýbať, lebo po čase pochopíš (ja napríklad chápem až po rokoch :D), že v skutočnosti pre teba neznamenali toľko, ako si si nahovárala. a že medzi vami nič také nebolo, hoci si si myslela, že je medzi vami fakt puto. ten druhý druh ti prestane chýbať len ak nájdeš za konkrétnu osobu náhradu. a hoci budeš šťastná, občas si na nich spomenieš. na spoločné zážitky, momenty. taký je "môj" kučeravý. a myslím, že aj ten tvoj. :)

maminke držím palce a posielam veľa pozitívnej energie. :)

2 micina | 15. května 2016 v 9:53 | Reagovat

Prepáč Mici. Nie som pri tebe keď to najviac potrebuješ, a uvedomujem si, že moja kvalita ako kamarátky nestojí za veľa ale ľúbim ťa a prajem tebe aj mamke veľa sily.
Ak chceš aby som prišla, prídem. Len napíš. Aj keby len na víkend.
:-****

3 Džejní | Web | 17. května 2016 v 19:43 | Reagovat

ako sa nam zda, ze si s niekym rozumieme, ale potom pride zlom a uz to nie je take, ake to bolo predtym. chyba nam ta osoba, ktora chape a mozeme jej vsetko povedat, zavolat v noci a vyplakat sa na ramene. zrazu je prec a je tazke zvyknut si na to. je mi luto, ze si prisla o niekoho, kto ta dokazal vypocut, pri kom si mala pocit, ze rozumie aj tomu, co si priamo nepovedala. veci koncia, aj ked my nechceme, ale o tom uz bude asi zivot.
s tvojou maminou mi je to velmi luto, budem drzat palce, aby bolo nakoniec vsetko v poriadku. drz sa <3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.