šľahnutý zápisník

Nobodys life is just sunshine & daiseys.

2. března 2017 v 17:31 | Winny
Som doma. Už 15 dní. Uisťujem vás, že Austrália vás neminie, ale first thing first.
Prvý tohtoročný článok chcem venovať novému roku. Mojim myšlienkam, ktoré som si mala možnosť spísať a zorganizovať až teraz. Nechcem hovoriť o tom, aké mám do Nového roka predsavzatia, pretože toto slovo sa mi nepozdáva. Sú to skôr priania a ciele, ktoré chcem dosiahnuť. Echm, tvárme sa že nemeškám. Každopádne bolo mojim plánom, skonsolidovať svoje myšlienky až s čerstvým pohľadom. Môj posledný článok je protikladom k tomu, čo cítim teraz a vďaka nemu si uvedomujem, ako veľmi mi Austrália prospela. Pri jeho písaní som síce pociťovala zárodky vyrovnanosti, ale vedela som, že mám pred sebou ešte tisíc malých krokov. Vďaka Austrálii som namiesto tisíc malých krokov spravila jeden veľký. Plne som precítila čo sa vo mne zmenilo a na čo sa chcem sústrediť tento rok. Bol to ten najlepší začiatok novej kapitoly a čistého štítu, aký som si mohla priať. Nebojím sa veriť a po dlhej dobe sa cítim plná úsmevného (otravného) optimizmu. Poďme sa teda s plným odhodlaním pustiť do ďalších momentov tohto roka :).

Minulý rok sa mi naplnila horoskopová veta: očista vzťahov a nutné zmeny. Veľa vzťahov sa ukázalo v pravom svetle, keď som sa ja uzavrela a prechádzala si rôznymi štádiami. Z toho vyplýva jedna zásadná novoročná zmena. Investovať ENERGIU do správnych vzťahov. Niežeby som sa s niekým prestala baviť, ale prestala som tlačiť svoju energiu tam, kde ma to len žmýkalo. Vďaka tomu cítim v sebe priestor pre nové vzťahy a nových ľudí. Veľký nový priestor a nie len dieru, ktorú treba zaplátať.

Ďalšia vec, ktorú si so sebou nesiem do každého nového roka je robiť JEDNODUCHÉ rozhodnutia. Ja viem, že svet nieje čiernobiely a ovplyvňuje nás mnoho vecí, ale zväčša veci vedia byť jednoduché. Chceš zavolať? Zavolaj. Chceš tu byť? Buď.

Chcem byť SALÁMISTA. Niežeby som nebola, ale stále mám čo zlepšovať. Vždy mávnuť rukou a mať v riti (niežeby som chcela byť vulgárna, ale znie to tak pekne :D). Byť napriek starostiam bezstarostná. Meniť perspektívu, ak to inak nejde. Nebáť sa byť SAMA SEBOU. Všimla som si, že niekedy mám problém sa za seba postaviť, paradoxne v maličkostiach. Chcem sa stále smiať, byť šialená a mať sklony k hipisáctvu. Chcem byť LEPŠÍM ČLOVEKOM. Byť milšia a dávať viac lásky, všetkým. Ako som už spomínala v jednom staršom článku, chcem byť ŽENSKEJŠIA. Toto bude dlhý proces. V prvom rade asi chcem prestať hrešiť. Chcem byť ŠTASTNÁ A VĎAČNÁ. Za všetko. Menej sa budem sťažovať, lebo tým len zbytočne vytváram problémy. Budem brať PRÍLEŽITOSTI a vychádzať z komfortnej zóny.

Samozrejme mám ešte zopár menších prianí. Kúpiť si tento rok nejaké letné šaty, začať sa viac starať o planétu (+začať používať na 99% prírodné produkty), udržiavať si poriadok v notbuku, dať si kerku, zohnať si brigádu, viac šoférovať a najväčší cieľ je vymakať sa. Odcvičiť 3 mesiace s Kaylou (to bude challenging), ísť na colorrun, začať piť 1 liter vody denne (minulý rok sa mi šokujúco podarilo splniť cieľ 0.5l, tak to posúvam na vyšší level) a zamakať na mojich stravovacích návykoch (nežrať toľko maslových croassantov). Tento rok bude v znamení push your limits (but dont push stupid people Winny!).

Keďže som sa konečne aklimatizovala, je čas dostať sa back on track (hlavne s cvičením)! Vo vzduchu cítim jar a tieto slnečné rána vo mne vyvolávajú potrebu nosiť pastelové tričká a usmievať sa ako šľahnutá. Chcem mať dobrý rok, takže si ho taký spravím. Bodka. Na konci tohto roka sa chcem pozrieť do zrkadla a byť so sebou spokojná. Nedovolím veciam aby ma každý deň ovládali. Budem silná sama pre seba a budem slniečkový-optimistický-salámistický hipisák s converskami na nohách. Dokonca, tento rok sú v kinách samé dobré filmy - rychle a zbesile, kráska a zviera, xXx, etc (vôbec nezniem ako totálny asociál, kdežee). Nevravím, že nebudú výpadky, kde plačúc na okne bdem ventilovať nahromadené emócie (a stihnem napísať ešte aj skratový článok), lenže ráno vstanem a veci si v mojom malom vesmíre proste spravím jednoduché. Btw, uvedomujete si, že som celý článok nespomenula Kučeravého (nadšené ovácie)? Aby vás neporazilo, poďme to teda pre dnešok zabaliť (rozmýšľam, že by som mala začať používať viac smajlíkov, lebo tento článok vyzerá príliš seriózne :D).

Summa Summarum.

31. prosince 2016 v 21:52 | Winny
Viete čo? Tento rok nemám chuť písať o pozitívach a negatívach. Nemám chuť písať o tom, čo som získala, čo som stratila, prípadne o tom čo ľutujem a neľutujem. Neviem zhodnotiť tento rok a možno ho ani nechcem zhodnotiť, lebo ho dokážem zhrnúť do jedného jediného slova: HROZNÝ. Ak som za rokom 2015 chcela tresnúť dverami tak, že by sa všetko zatriaslo, tak za týmto rokom chcem tresnúť dverami ešte raz tak silno (ak sa to dá) - myslím že silu som na to nazbierala :D.


Čo do nového roka? Sama neviem. Bojím sa mať nádej, bojím sa niečo chcieť a v niečo dúfať. Bojím sa tešiť. Napriek tomu mám pocity relatívnej vyrovnanosti. Výsledkom sú také menšie schizofrenické záchvaty. Do nového roka chcem na jednej strane všetko nechať za sebou - straty, choroby, Kučeravého. Na druhej strane mám pocit, že to nedokážem a nechcem. Tohtoročné straty a choroby za sebou nechali pozostatky vo forme veľké čierneho mraku, ktorý sa už navždy bude vznášať nad mojou hlavou. Strach. Taký oveľa reálnejší ako kedykoľvek predtým, že kedykoľvek môžem všetko stratiť, lebo moji rodičia budú už navždy chorý. Toto sa nedá zabudnúť, nedá sa to obísť a vždy to bude mojou súčasťou, či chcem či nie. Čo sa týka Kučeravého, jeho tak nejak nechcem nechať ísť. Už viem, že z nás dvoch nebudú môcť byť ani kamaráti (zatiaľ to tak vyzerá), lebo sa príliš veľa vecí zmenilo. Mala by som na neho úplne zabudnúť, ale tak nejak to nechcem. Necítim to ako správne. Stále. Zároveň sa mi fakt nechce pokračovať, chcem proste začať od začiatku. Vo všetkom. Toľko k mojej schizofrénii.

Možno len musím prijať, že nové začiatky môžu byť aj vtedy, ak je to pretkané starým.

Možno postupne, začiatkom roka a behom prvých dvoch mesiacov sa vo mne ustália pocity, keď uvidím, že všetko je v poriadku. Možno vtedy budem schopná veriť v to, že nový rok, že rok 2017 bude super.

Čo prajem Vám a všetkým ľuďom (dobrej vôle :D)? Aby ste všetci boli vnútorný hipisáci a šírili ste mier, myslím že nám ho vo svete treba stále viac a viac. Prajem Vám, aby ste mali ešte lepší rok ako ten predošlý a aby sa niesol v znamení pokoja a zároveň šialene dobrých vecí. Či už ste tými, ktorí radi začínajú novú kapitolu, alebo to neuznávate, prajem Vám, aby nový rok bol taký krásny ako jasná nočná obloha. Veľa lásky a veľa zdravia. Čo najviac dobrých ľudí a vecí, ktoré Vám prinášajú radosť. Užite si ohňostroje, neprežente to s alkoholom a veľa papkajte :P :).

PS.: Idem do Austrálie. Takže najbližšie články o mojich zmenách či predsavzatiach, ktoré som mala naplánované, budú až vo februári. Nejdem ani hovoriť, ako sa bojím cesty. Modlite sa za mňa (vážne).
PS.2: Ďakujem všetkým blogovým kamošom, ktorí tu pri mne celý tento rok stáli a komentovali moje články aj napriek mojej biednej spätnej väzbe.

Merry Christmas ya filty animals :D

24. prosince 2016 v 13:20 | Winny
Tak je tu opäť čas Vianočný a deň, ktorý má byť tak nejak výnimočný.

Spravte si ho výnimočným :). Tešte sa zo stromčeka, z prítomnosti vašich blízkych a neprežeňte to s vaječným likérom. Keď chcete, hladujte, lebo zlaté prasiatko naozaj existuje (viete, to s tými zahnutými zubmi dohora, ktoré nás v reklame na kofolu straší každé Vianoce) a keď nechcete, nehladujte, lebo veď žijeme len raz, tak sa poďme prežrať zemiakového šalátu a nespočetného množstva koláčov (najlepšie hneď ako otvoríme oči). Pustite si Harryho Pottera a tešte sa, keď sa Vám splní aspoň jedno vianočné želanie - vonku napadol aspoň biely poprašok (a to mi nikto neveril, že to príde!).

Nezabudnite každému popriať krásne sviatky, len prosím nepíšte verejné statusy na fejsbuku, obetujte pre tých blízkych chvíľu času a smsku. Keď už sme pri smskách, nezabudnite jednu poslať aj do rádia expres, možno dostanete vianočný darček v podobe telefonátu :P.

Nech je všetko podľa vašich predstáv, hlavne v pohode a s láskou. Tešte sa z každej maličkosti a zo všetkého čo máte (a nie len dnes, ale stále). Štastné a Veselé, minimálne také ako na Rokforte, s veľkou hostinou, trojmetrovým stromčekom, lebo najkrajšie Vianoce sú na Rokforte. Prajem Vám večer plný kúzel a mágie :).

Šírte lásku ♥.


Anything is possible.

10. prosince 2016 v 12:38 | Winny
Chcela som písať až na Vianoce, ale musím dnes. Lebo som včera videla po viac ako roku Kučeravého.

Déčko, náš spoločný kamoš (teda v prvom rade jeho kamoš, s ktorým som ja ostala v kontakte a chodievame na pivá a tak :D) mal narodeniny. Robil posedenie, kde nás bolo osem (a medzi nimi vlastne aj Kučeravý). Všetko chalani, len ja a ešte jedna kamoška. Ja s tou kamoškou sme prišli neskôr, ked už tam všetci boli a tie pohľady ako sme došli :D :D (šok v očiach). Najprv sme sa spolu vôbec nerozprávali, ani sme nepozreli na seba, celé to bolo smiešne :D neisté . Pri prvom poldeci a štrganí sme na seba pozreli úplne neisto. Pri druhom sa už aj jemne usmial a pri treťom sa usmial na surovku a začal sa so mnou aj rozprávať! Ja som nechápala :D :D. Inak strašne mi je z toho smiešne, keď ste si všimli.

Vedela som, že tam bude na tom stretnutí a vedela som, že nech má akýkoľvek postoj, že mi to pomôže. Nemala som žiadne očakávania a ostala som naozaj milo prekvapená jeho reakciami a tým, že sa potom so mnou vonku osamote normálne rozprával. Myslela som si, že keď ho zbadám, že keď budem počuť jeho hlas, tak pocítim nejaké emócie. Myslela som, že sa mi zrýchli tep a bude mi búšiť srdce. Nestalo sa a som sebou prekvapená. Lebo je ľahké povedať som vyrovnaná, keď toho človeka nevidíme a je druhá vec vidieť človeka a môcť si reálne povedať, že som vyrovnaná. Ja som sa utvrdila v tom, že som už naozaj za tým. Že ho už neľúbim, že ho mám rada ale už to tak nevnímam. Vau. Je to zvláštny pocit.

Sedeli sme za stolom a najprv sa spýtal na auto, potom zahlásil že by si dal parené buchty, lebo som mu raz urobila šupové parené buchty a povedal to asi trikrát (:D :D :D :D). Potom išiel on a ešte jeden kamoš na cigu vonku a ja že idem s vami. Ten kamoš išiel dnu a my sme tak nejak úplne spontánne ostali vonku. Vraj sme boli vonku hodinu a ja som mala pocit, že to bolo päť minút. Povedala som mu, že dnešný večer ma utvrdil v tom, že kľudne môžme ostať kamarátmi. Stále to ide tak prirodzene.. a áno, potrebovali sme pauzu, aby sme spracovali ako sa situácia vyvinula, ale nemyslím si, že by sme sa mali úplne ignorovať. Povedal, že je rád, že som prišla a že ma videl. Lenže samozrejme, nemôžeme sa stretávať, kvôli nej. Najhoršie je na tom to, že vidím že ma má rád a ja mám rada jeho, ale on by tiež nechcel aby sa ona stretávala so svojim ex. Povedala som mu, že ho úplne chápem, ale myslím si že to medzi nami nemá byť takto a že máme byť kamaráti, že to tak cítim a vidím. Ja mu nechcem kaziť vzťah, ja som taká rada že je šťastný a že sa mu darí a že má to čo chcel. Potom sa opýtal či som s tým v pohode, že o nej hovorím :D a ja že hej úplne. Spýtal sa ma to asi trikrát, neviem či mi neveril či čo :D. Zároveň je však smutné, že kvôli nej neostávame v kontakte (wrr), ale ja tomu nechám voľný priebeh. Dnešný deň zlomil prvé ľady a možno sa raz dostaneme do bodu, že zas budeme kamaráti a možno budem sedieť v jednej miestnosti aj s ňou, aj keď mi nie je sympatická a vo vrecku sa mi z nej otvára nožík. Proste cítim, že to pôjde dobrý smerom, aj keď pomaly (a moja trpezlivosť dostane zabrať). Spýtal sa aj na mamu, že chcel sa mi chvíľami aj ozvať ale potom si povedal, že nebude ma náhodou ešte viac ničiť. Dokonca v lete, vtedy keď išiel okolo mňa na motorke (ak si to pamätáte - čo si o polnoci idiot išiel spraviť kolečko po dedine :D), tak že to šiel kvôli mne. Hovorím, ty debil a prejdeš okolo mňa a nezastaneš, hlavne že kvôli mne si išiel sa previezť aby si ma stretol. Omg logika dovidenia (facepalm). Ešte aj povedal, že povedz mame, že som sa na ňu pýtal hej! :D No chápete?! Najviac ma samozrejme potešilo to, ako mi povedal, že som sa vymakala a že mám dobrú riť. Muahahahahaha. Prečo sa nemožme normálne baviť?

Anything is possible, if you've got enough nerve.
And if its meant to be.

Vidno, že prešlo veľa času. Vidno, že sme si prešli všetkými emóciami a že nám prospelo byť od seba. Vidno však aj to, že to tak byť nemá, ale viem, že nech bude ďalej čokoľvek, bude to dobre. Lebo sa už nebudem tváriť, že neexistoval. Napíšem mu na meniny, na narodeniny a keď sa rozhodnem, napíšem mu aj ako sa má. Toto som potrebovala zažiť. Už definitívne viem, ako to vníma a nemusím si len domýšľať. Paradoxne napriek všetkým tým volovinám čo som na neho popočúvala a tak, je presne tým istým človekom, akého si pamätám. Viem, že ak máme byť ešte kamošmi, tak nimi budeme, len to chce čas (a možno trošku nejaké čachre machre :D). Ja viem ako to vyzerá, že ak pre to niečo spravím (len drobnosti), ľudia si povedia že mi šibe, ale mne keď na niečom záleží, ja som nezastaviteľná :D.

Ok, už som sa vyventilovala. Ďalšia časť telenovely nabudúce :D.

Something in the air.

2. prosince 2016 v 17:48 | Winny
Prvý december (oneskorený). Juch :).


Píšem článok hlavne preto, že vám chcem všetkým povedať: MAJTE ŠŤASTNÝ DECEMBER! :) Aj keby ste mali milión povinností ako ja. Ale nikdy to nie je také zlé, ak popri tom všetkom stíham chodiť do posilky (kde som si momentálne zaobstarala svalovku na chrbtici), pozerať seriály (Gilmore Revival) a hodinu presedieť na serialzone pri lúštení hádanky v adventom kalendári (ako každý rok mi to vôbec nejde, vup vup). Vždy si proste pri povinnostiach treba nájsť momenty, keď tie povinnosti budete ignorovať :D. Vďaka tomu ten december bude happy.

Po dlhšej dobe chcem spomenúť Kučeravého. Konečne som mu napísala list. Ten posledný, ktorý idem odložiť do zásuvky aj spolu s otázkou, či sa mu ešte niekedy ozvať. Raz som čítala jeden citát, "on sa tvári, že ju nepozná a ona sa tvári, že jej nechýba". Ja sa netvárim. Ja si nemám problém priznať, že ten človek mi proste chýba a vždy mi chýbať bude, lebo si nepúšťam do života mnoho ľudí a tých čo si pustím, aj keď sa raz rozhodnú odísť, vždy ostanú prítomný. Dlho som si myslela, že sa znova stretneme, že naše cesty sa pretnú, ale teraz už neviem. Ak sa budú mať pretnúť, tak sa pretnú a dovtedy idem ďalej. Ty ostaneš prítomný len ako spomienka, ktorá mi neprestane chýbať. Myslím si, že každý z nás sa snažil urobiť to najlepšie čo vedel a nikdy nám to nebude úplne jedno, ale už len on je ten, kto to môže zmeniť. Tak či tak, predné sedadlo v aute čaká na iného človeka, ktorý mi dá pusu na čelo. A snáď sa tie cesty jedného dňa pretnú, Granko, lebo mi chýba naše kamarátstvo.

Btw, tým že som napísala posledný list, ešte neznamená, že o ňom prestanem rozprávať :D. Lebo život má zázračné cestičky a u mňa zákon schválnosti niekedy naberá gigantické rozmery. Poznáte to, poviete si "idem ďalej" a za rohom stretnete presne to, čo ste najmenej čakali, lebo ste konečne išli ďalej.

Tak si teda užite december. Ja sa napríklad nalaďujem do vianočného módu aj vďaka vlogmas videám od obľúbených youtuberov. Robte všetko, čo vám bude pripomínať Vianoce a nasávajte atmošku, veď je len raz do roka. Potom príde zdobenie stromčeka, konečne si pozriem Sám doma (!) a celý štedrý večer nadžganá do prasknutia budem čítať svoje Harry Potter knižky, ktoré nájdem pod stromčekom. Na Silvestra budem sedieť pri filmoch s kopou žrádla, šampanským a následne vypustím rachetle s mojim ocom. Toto je pre mňa štart do roka vo veľkom, pretože prijmem všetko čo sa stalo a svoju vlastnú spoločnosť (teda takýto je môj pôvodný plán). Full introvert mode. Stopercent si pri tejto predstave mnoho ľudí poklopká po čele, že nemám všetkých päť pohromade. Každý po svojom, hlavne buďme šťastný. Have christmasssyyy december y'all ;).


It is possible to choose peace over worry.

21. listopadu 2016 v 17:46 | Winny
Hello, its me...
Z môjho blogového denníka sa stáva blogový mesačník, ale tak nejak mám pocit že takto mi to funguje.

Posledný článok jasne načrtol, že október bol zamračený mesiac. Všetkým v škole preplo v tom najnevhodnejšom čase - čase keď som dostala životnú príležitosť ísť v januári do AUSTRÁLIE. Oni sa práve teraz rozhodnú, že budem mať v januári 5 skúšok? Tak to teda nie! Rozhodla som sa, že ak dostanem víza, všetci sa môžu postaviť aj na hlavu a mávať mihalnicami, ja idem. Bodka. Výkričník. Všetko je to síce vo hviezdach, a z tej cesty mám neuveriteľne veľký strach, ale nevermind. Hodím si pred odletom nejaké upokojujúce tabletky a budem predstierať, že som jednorožec. Každopádne, späť k škole. Z týždňa na týždeň dostávame časovo neskutočne náročné zadania a ja som sa zrazu ocitla zahnaná do kúta. Bola som pod tlakom, čo vo mne vyvolávalo celú ďalšiu radu negatívnych pocitov. Neznášam stres. Fakt. Ľudia ma poznajú ako pohoďáčku a ja sama sa označujem za salámistku (asi by to mala byť moja prezývka :D), ale čo je veľa to je moc. Ale dala som si imaginárnu facku a pomohlo. Som síce naďalej v tlakovej situácii, stále neviem kde mi hlava stojí, ale beriem to zľahka. Dajak bolo dajak bude :D.

November je zatiaľ taký prechodný mesiac. Keď som sa konečne ukľudnila, uvedomila som si, že ide december a Vianoce. Vup vup! Pustila som si teda vianočné pesničky, spravila vianočný dizajn a pokoj v duši sa mi rozľahol raz dva. December pre mňa vždy znázorňoval rozhostenie pokoja, čistotu, sumarizáciu a predskokana niečomu novému. Tento rok zmenil vo mne dosť. V niektorých veciach ma utvrdil, niečo mi pripomenul, niečo ma naučil a ja sa neviem dočkať kedy si to všetko spíšem. Čierne na biele. Teším sa na to, keď si k tomu sadnem, nadýchnem sa vôňe ihličia a konečne opäť začnem. Môj malý štart. Mám rada svoje malé začiatky. Čistý štít.

Aj keď je už toho na vás dosť, potrebujem napísať posledný odstavec (keď musíš tak musíš :D). Bola som na FANTASTICKÉ ZVERY A ICH VÝSKYT a oooooooooo môj bože! Ja som aj dýchať zabudla. Dokonalosť. Človek sa tak ľahko stane súčasťou toho sveta. Tým, že sa film odohráva v staršom období, nesie v sebe istú gráciu, elegantnosť, tajomno. Krása. Neexistuje slovo, ktoré by opísalo moju radosť z toho, že čarodejnícky svet mi má stále čo ponúknuť. Svet Harryho Pottera, aj keď bez Harryho Pottera nesklamal. Som vďačná, že mám možnosť byť súčasťou niečoho tak kultového, ako je pozorovanie a neustále očakávanie nového. Zároveň nesmiem zabudnúť, že herecké obsadenie si zaslúži potlesk. Neuveriteľné dobrá voľba hlavnej postavy, herec sa perfektne zhostil svojho charakteru. Samozrejme to by som nebola ja, kebyže mi úplne neprepne a pod stromček si neobjednám ilustrovanú tajomnú komnatu a scenár k filmu fantastické zvery a ich výskyt (a potom že prečo sa teším na Vianoce :D). Čo vám poviem, Pottermaniak som veľký. Už len prútik mi chýba..

Len to som teda chcela. Vidíme sa v decembri :).

I'm gonna love you like I've never been broken.

21. října 2016 v 19:39 | Winny
Myslela som, že sa celý mesiac neozvem, ale vonku padajú veľké kvapky a počasie láka na písanie a šálku horúceho kakaa alebo v lepšom prípade na pohár dobrého vína. Ja som včera našla doma dobré víno.

Veľa rozmýšľam. Ako som mala dobre nastavený september, október je čistý kontrast. Cítim sa ako vypľutá haluška. Nemám silu potlačiť sa cez prekážky. Toto som zistila až teraz, ako začala škola. Vedela som, že ďalšie dva roky štúdia budú ťažké, ale nemyslela som si, že môj postoj bude takýto. Vždy som bola salámista a pri prekážkach som zvykla mávnuť rukou, veď uvidíme čo sa stane. Teraz to nemám na saláme, predčasne sa vzdávam a mám z toho zmiešané pocity. Znechutila a zdeprimovala ma hudobná (a hneď za ňou matika) nielen ako samotný predmet ale aj naša vyučujúca. Chýba mi, aby ma niekto potlačil, už príliš dlho to všetko náročné v mojom živote ťahám sama. Aj v rámci vzťahov v škole pociťujem, že už niesú také ako boli kedysi. Pokazili sa vtedy, keď som sa dostávala cez Kučeravého a nikto mi nerozumel. Každý chcel aby som bola šťastná šup šup a ja som nemohla. Vždy som mala rada na vysokej to, že som počas semestra urobila zopár seminárok (zväčša vždy všetky naraz) a potom som nemusela do skúškového robiť nič. Tento semester sa mi treba učiť a robiť domáce úlohy z týždňa na týždeň. Nebaví ma to. Som znechutená, znudená, bez energie, bez motivácie.. Bez všetkého. Cítim sa ako veža v strede púšte, úplne opustená a vyblednutá. Niežeby mi bolo zle ale cítim sa prázdna a nenaplnená. Strašne. Chýba mi láska a chýba mi dávať lásku. Fest.

Za kamošom, ktorý je v Austrálii, vo februári ide nás spoločný kamoš a ja som seriózne začala rozmýšľať, že by som mala začať pracovať a nie zabíjať čas na vysokej škole. Chcem žiť, chcem cestovať a vidieť každý kút sveta.

Neviem čo mám robiť s tou prázdnotou vo mne. Nemám nič čo by som chcela. Keď viem, že od predstavy toho čo chcem v živote som taká vzdialená. Občas ma to desí. Občas ma tá samota bolí. Keď mi chýba objatie. Keď mi chýba niekto, kto by ma rozosmial a kto by si teraz so mnou sadol do auta a počúval, ako do neho búchajú kvapky. Niekto s kým by som v tom malom priestore zdieľala emócie a viedla nekonečný rozhovor, kým by som pozorovala kvapky stekajúce po čelnom skle, trblietajúce sa pod pouličným osvetlením. Prečo ma to všetko míňa už tak dlho? Ako si ľudia hľadajú partnerov? Pritom viem, že by som dala modré z neba.. že som jedna z tých, čo si pre svojich blízkych aj nohu pôjdu dať odrezať.

Najednom z prvých stretnutí sa tak šialene začnem smiať a poviem, že rafinovaný úsmev nie je moja parketa. Budem ti stále hovoriť dobrú noc. Budem sa snažiť urobiť každý deň krajším. Budem dôvodom na úsmev. Budem počúvať tvoje obľúbené piesne a ty budeš počúvať tie moje (Daughtry!). Ráno ti spravím kávu a naučím sa kvôli tebe piecť koláče (nie iba bábovku). Dám ti celé moje srdce a každý môj úsmev. Dám ti energiu počas tých zlých dní a ty dáš energiu mne, počas mojich skratov. Ukážeme si, ako sa pozeráme na svet. Budem šoférovať a spolu budeme spievať tú našu obľúbenú pesničku a ty budeš mať určite na sekundu smrť v očiach, keď zarežem do tej zákruty. Budeme spolu chodiť na výlety a tvoriť si nespočetné množstvo zážitkov. Budem veriť v tvoje sny a podporovať ťa v tvojich krokoch. Každý jeden deň v mojom pohľade uvidíš, koľko lásky k tebe prechovávam, keď na teba pozriem, len tak, ponad šálku čaju. Ukážem ti všetky maličkosti, ktoré ma urobia šťastnou a ktoré dokážu život osviežiť. Budeme sa často milovať. Budem si ťa doberať a ty sa len potmehútsky usmeješ a doberieš si ma späť. Tvoj pohľad na veci ma bude inšpirovať. Budeme spolu veľa pozerať rozprávky. V lete ťa zoberiem pozerať na hviezdy a naučím ťa piť dobré vína. Keď ma naštveš, tak po tebe šmarím vankúš a možno aj pokričím, ale nikdy nebudem urazená. Vždy k tebe budem úprimná. Budem ťa donekonečna hladkať a na dobrú noc ti dám pusu na krk. Niekedy ti len tak donesiem tvoju obľúbenú čokoládu a keď budeš aj ty taký, nikdy, naozaj nikdy ťa neprestanem milovať.

Make it a SEPTEMBER to remember.

7. září 2016 v 16:20 | Winny
Tento rok mi plynie veľmi divne. Posledné tri mesiace prázdnin s minimálne trávenými chvíľkami v spoločnosti a naplnené nič nerobením mi dali veľa. Potrebovala som ich. Až tento rok som konečne spracovala nielen prvý polrok tohto roka, ale aj udalosti minulého roka. Až teraz som mala konečne možnosť len dýchať a spracovať všetky tie vzťahy, ktoré som minulý rok nadviazala, minuloročnú stratu Kučeravého a tohtoročnú psychickú záťaž vo forme maminej rakoviny a babkinej smrti (niežeby ste o tomto všetkom nevedeli, o ničom inom nehovorím). PRVÝ SEPTEMBER. Vtedy som si uvedomila, že na konci tohto roka budem pravdepodobne dobrovoľne sama, budem sa usmievať a s pohárom šampanského v ruke pozorovať ohňostroje na nebi (a možno s fľašou, alebo najlepšie s dvoma). Sú ťažšie a ľahšie dni, ale už som väčšinu svojho času dobre naladená. Je to síce chôdza po tenkom ľade a bude to chôdza po tenkom ľade, pokiaľ sa neskončia chemoterapie, ale kráčam, to je najpodstatnejšie. Teším sa z vecí. Pokiaľ nepraskne ľad a ja sa neutopím, tralala.


September vo mne vzbudil vlnu dobrej nálady. Pretože som pripravená vkročiť opäť do nejakej rutiny (respektíve škola) a to ma celkom teší (radosť mi iste ujde stopädesiatkilometrovou rýchlosťou hneď po prvom matematickom semináry). Čakajú ma maličkosti, na ktoré sa teším a viem, že ak doma bude všetko v poriadku, tento mesiac si vychutnám a budem sa len usmievať. Tento mesiac mi vychádzajú dve srdcové knihy (džínsak a Harry Potter), konečne začnú chodiť seriály (new girl!) a mám potvrdený jeden výlet do Tatier. Za dverami je jeseň, čo znamená, že zachvíľu bude čas pre čižmy, ranný ostrý vzduch, sviečky a svetre. Echm, tie sviečky pálim už teraz a poškuľovala som aj po čižmách, ale došli ešte horúčavy, takže stále čakám. Nebudem predsa nosiť čižmy v tridsiatkach, ľudia by si mysleli, že som šialená (niežeby som nebola).

V skratke aj o Kučeravom (*bang bang* to bol zúfalý zvuk toho, ako si niekto z vás začal biť hlavu o stenu). Stále ma mrzí táto situácia, asi stále bude ale taktiež si uvedomujem, že sa už nezmení. Je to pre mňa divný pocit, pretože niesom zvyknutá končiť s ľuďmi v mojom živote takto drasticky. Zvyčajne končím s ľuďmi otvorene. Keď pre mňa niečo znamenali, občas si napíšeme a v niektorých prípadoch sa občas stretneme. Mám tú možnosť, ozvať sa im. Je divné, že s niekým, kto bol pre mňa dôležitý už nemám túto možnosť. Niekedy si prajem, aby sme sa náhodne stretli - chcela by som vedieť, ako by sme sa zachovali. Príležitostne sa mi s ním aj snívajú SNY, ktoré sú v princípe stále rovnaké - vždy sa s ním snažím komunikovať a on odpovedá späť, niekedy je milý a niekedy je úplne odmeraný. Ak je v snoch aj Blonďavá, tak by som sa ráno najradšej pri spomienke na ňu udusila vankúšom. Napriek tomu som prijala, že mi to jednoducho nebude ešte dlho úplne ľahostajné, ale pravdepodobne sa to už nikdy nezmení a bodka.

POINTA TOHTO ČLÁNKU je, že budem robiť to čo ma napĺňa a všetko čo bude mať prísť, príde. Nie nadarmo sa hovorí, do your thing, live your life and good things will come. Mne veľakrát v mojom živote prišli ľudia a udalosti vtedy, keď som sa začala cítiť dobre sama so sebou. Po minuloročnom naháňaní mi samota padla dobre a len som sa utvrdila v tom, že pre mňa je to najlepší liek. Nemôžem povedať, že mi občas nechýbajú ľudia, ale som opäť v štádiu, keď som spokojná sama so sebou a až vtedy sa môžu diať ďalšie veci. Stay spooky, autumn is coming :P ...

Some things take time.

3. srpna 2016 v 17:00 | Winny
Sedela v strede lúky a pozorovala západ slnka. Množstvo farieb nad tmavými kopcami, ktoré lemovali dedinu. Odtieňe ružovej, orandžovej a žltej splývajúce s modrou oblohou až do momentu, keď bolo slnko ďaleko za kopcami a na oblohe spolu s mrakmi začalo hrať tisíc odtieňov modrej a tyrkysovej. Tento pohľad milovala úplne najviac.

Človek sa v priebehu celého života vyvíja a mení, zväčša pomaličky a postupne, až si jedného dňa uvedomí ako sa za pár rokov zmenil. Zároveň však v živote občas nastanú situácie, keď si výrazne uvedomujeme to, že sa meníme. Situácie, ktoré nás zasiahnu, donútia zamyslieť sa a zmeniť veci. Prvýkrát som sa v mojom živote rapídne zmenila počas strednej školy, keď som sa v druhom ročníku stala vyvrheľom celej mojej triedy a vo svojej podstate sa psychicky zrútila. To leto som strávila s knihami, seriálmi a mnohokrát som sa hojdala a nechávala len tak plynúť myšlienky. Cítila som, že veci sa menia. Že ja sa mením. Silniem. Všetko čo sa stalo ma príliš okresalo a urobilo zo mňa človeka s ostrejšími hranami. Navonok. Vo svojom vnútri som stále ostala tým jemným pierkom. Druhýkrát v mojom živote pociťujem to, že prechádzam veľkou osobnostnou zmenou. Mám po štátniciach a za posledný polrok ma utopilo tsunami bolesti, až som sa dostala do štádia, že neviem čo cítim a potrebujem zmeniť to, kto som. Nepovažujem sa za zlého človeka, ale pocítila som potrebu zmeniť niektoré veci vo svojom správaní. Opäť celé dni čítam knihy, pozerám seriály (žijem životy druhých). Sedávam na tom kopci alebo stojím na balkóne (pokiaľ na mňa neurobí nálet stádo sršňov, ktorí si tu spravili hniezdo a majú veľkosť môjho malíčka) a nechávam plynúť myšlienky. Pociťujem zmeny v mojom myslení, aj keď sa ešte naplno neukazujú v mojom správaní.
book, glasses, and drawing image

Chcem byť lepšia. Chcem urobiť svet krajším miestom. Chcem byť milšia k ľuďom. Chcem zas dávať ľuďom nádej. Chcem byť ženskejšia - toto je inak mission impossible. Som sarkasticky drzá, chodím do posilky boxovať, zbožňujem šoférovanie, s chalanmi rozprávam ako s najlepšími kamošmi a pijem pivo. Ja viem, že by som sa niekedy proste len mala usmiať a sklopiť pohľad, nie zaklincovať niečo ďalšou poznámkou (ale niekedy hovorím rýchlejšie ako myslím). Kedysi som sa oveľa viac usmievala a bola oveľa svojskejšia. Hnedovlasé dievča s urehotaným smiechom, večne ukazujúca peace a idúca proti davom. Posledne mám ale pocit, že nemôžem byť pri ľuďoch otvorená, byť sebou. Chcem byť pokojnejšia ale zároveň šialená. Chcem byť aj napriek starostiam bezstarostná. Ako má byť žena ženou? Otázka za všetky drobné :D. Ale myslím ju seriózne.

Chcem chlapa a nehanbím sa to priznať. Nepotrebujem chlapa ale chcem ho, pretože chcem rodinu. Nenapĺňajú ma vzťahy, ktoré mám vo svojom živote, lebo cítim, že chcem byť inde. Žiť a fungovať inak. Minule ma kamoška vysmiala, že by som nemohla byť feministka, lebo chcem chlapa. Myslela som, že ju ovalím kladivom a potom po nej prejdem kosačkou. Aj ona chce chlapa, len sa bude tváriť, že vzťahy nemajú zmysel, ľudia sa podvádzajú a radšej bude pozerať seriály a piť nealkoholické mochitto so skeptickým pohľadom na celý svet, za ktorý si plne môže sama, lebo dobrovoľne, vedome a jednorazovo zahrala tretiu osobu vo vzťahu. Nejdem ani hovoriť, že títo skeptický ľudia ma iritujú a častokrát práve preto ničia druhých. Každá žena, ktorá tvrdí, že je spokojná sama so sebou a nechce chlapa, nechce lásku - klame. Sorry, ale je to tak, pretože zo sto žien je len jedna, ktorá to skutočne myslí vážne. Každý chce prijímať lásku a každý chce dávať lásku. Je pekné byť nezávislou silnou ženou a áno, každý človek, každá žena dokáže zvládnuť veľa vecí sama ale nie je to ľahšie vo dvoch? Nedá sa byť nonstop podporným zariadením sám pre seba. Aj tie najsilnejšie baterky majú len istú životnosť.

Aj keď hovorím o sebe, možno nájde v tomto článku niekto viac. Len som sa chcela podeliť o svoje myšlienkové pochody, ktoré mám vlastne posledné týždne a mesiace. Kedže som vám konečne dala na známosť čo mi chodí po hlave, dokonca som spokojná s tým v akej forme, môžem pridávať už aj iné články. Ale ktovie :D..

The marks humans leave are too often scars.

20. července 2016 v 21:27 | Winny
Môj blog mal siedmeho siedmy, rok. Heppy brzdej blog :).

Toľko nad tým svojim blogom rozmýšľam. O tom, ako si ho predstavujem, čo by som sem všetko mohla pridávať, lebo nápady mám a nakoniec vždy dojdem k tomu, že neviem či tematické články sú to, čo si tu viem predstaviť. Blog bol vždy hlavne mojim denníkom, ktorý mi odpovedal prostredníctvom vás. Aj keď sme sa nepoznali, poznali sme svoje príbehy a nadväzovali špecifickú formu priateľstva. Apropo, vy. Toľkokrát som sa pozrela na tie vaše články, bez síl komentovať. Ale to asi bolo vidno, že nemám síl, keď som nedokázala písať ani vlastné články. Chcem sa vrátiť. Tak naozaj, len neviem či to pôjde. Viem, že nikto nechce počúvať nešťastného človeka dookola a že keď poviem meno Kučeravý tak sa vám chce vyskočiť z okna, ale ešte neviem byť v poriadku. Aj preto som dlho zvažovala či začať opäť písať články..

Miniupdate ako sa mám. V podstate ani sama neviem. Viem len to, že keď som sa minulý rok prestala baviť s Kučeravým, tak som chcela byť väčšinu svojho času obklopená ľuďmi. Najviac asi preto, aby som mu dokázala, že na to mám. Nájsť si ľudí a nebyť sama. Dokázala som si to, dokázala som to aj jemu a nedosiahla som tým nič, pretože som si nevybudovala žiadne zmysluplné kamarátstva (síce niektoré pretrvávajú dodnes, len ma nenapĺňajú). Tento rok som najradšej sama. Najčastejšie s knihami, seriálmi, v posilke a úplne najviac sa cítim, keď sedím niekde v prírode, pretože dokáže dopraviť do mojej duše aspoň kúsok mieru a pokoja. Som však aj s ľudmi, lebo mám rada ľudí (niesom úplný asociál) ale musia to byť špecifický ľudia (ako napríklad Červenovláska, ktorá žije v Bratislave, ale momentálne trávi aspoň leto doma). Hĺbka vzťahov má dosť veľký vplyv na to, s kým chcem/nechcem tráviť čas, ale to je skôr na jeden celý dlhokánsky samostatný článok. Ďalej sa chystám na víkendovú brigádu, predávať lístočky na ibiza fest (čo je u mňa nezvyk, ale povedala som si, že treba hovoriť áno, potrebujem nové podnety a taktiež potrebujem súrne money). Brat ma dokonca vyzbrojil slzným sprejom, tak som ho vysmiala, že či je v poriadku :D.

Chcela som povedať len to, že sa plánujem vrátiť, že chcem byť späť a že to asi budú stále tie denníčkovské hatlaniny (nadšené ovácie). Lebo si proste potrebujem upratať v hlave a snáď si udržím tých svojich pár stálych čitateľov, ktorý mi s tým bordelom v mojej hlave pomôžu. Samozrejme začnem aj aktívne komentovať vaše články. Im coming home, im coming home, tell the world im coming home.. :D


Bez slov.

4. června 2016 v 21:51 | Winny
Lebo toto by bolo veľa už aj na koňa...

V utorok som mala obhajoby a včera (piatok) štátnice. Hodnotenie oponenta mojej bakalárky bolo FX. Niesom stresmen, ale nebolo mi to jedno. Kvôli maminej diagnóze som vo svojej bakalárke urobila veľa chýb, takých ktoré boli vyslovene chybami neprítomných myšlienok. Obhájila som. Kvôli všetkému aj moje učenie dosť zaostávalo a tieto tri dni pred štátnicami boli hardcore. Nestíhala som. Zoštátnicovala som. Ale nestíhala som.

Na začiatku týždňa babka skončila v nemocnici. Verila som, že sa pozbiera. Vedela som, že za ňou pôjdem v sobotu. Vstala som, že sa idem namaľovať a že ju idem pozrieť. Lenže babka tu už nebola. Odišla presne v to ráno.

Včera som oslavovala sama so sebou. Dnes zapíjam sama so sebou. Nikto tu pre mňa nie je. A moja najlepšia kamoška mi povie "no mala si si urobiť čas". Je normálna? Ja znesiem veľa. Ja som úprimný človek. Ale čo je veľa to je moc. A potom že prečo mi chýba on... DO PIČE. Keď mne sú ukradnuté aj celé štátnice. Ako sa z nich mám tešiť, keď od začiatku roka sa dejú len hrozné veci? Keď v poslednej dobe len strácam všetko? Chýbaš mi. Lebo by si už stál vedľa mňa. Bol si jediný. Lebo by si mi nepovedal takú do neba volajúcu kokotinu.

Letters to you: How are you?

13. května 2016 v 21:22 | Winny

Ahoj Kučeravý.

Veľakrát sa ti chcem ozvať, ale nejde to. Brzdí ma tvoja povrchná arogancia voči mne. Nikdy som nedokázala vidieť to zlé, čo mi ľudia spravili, vždy som sa viac sústredila na to dobré a tak odpúšťala. Môj hendikep. Tak sa realizujem len takto, slovami vypustenými do virtuálneho priestoru, ďaleko od teba. Ako sa máš? Nemalo by ma zaujímať ako sa máš, lebo teba to prestalo zaujímať už dávno, ale zaujíma ma. Chcela by som ťa počúvať hovoriť o tvojom živote, o tom ako sa ti darí na polícii, ako sa máte doma, čo máš nové, ako ide tvoj život. Áno aj s ňou, lebo je to tvoja lovestory, lebo to tak malo byť. Aj keď ma stále mrzí postoj,.. same old story.

Neľutujem nič, lebo si môžem povedať, že som sa snažila. A teraz si síce budem protirečiť, napriek tomu, že nič neľutujem, bol si mojou najväčšou chybou. Nie ty a tvoja prítomnosť v mojom živote ale Ty a náš vzťah. To, že si ma presvedčil o tom, že bude mať význam ho skúsiť a ja so srdiečkami v očiach som po chvíli odolávania kývla a utopila sa. Práve som si spomenula na ten večer, ani som nevedela, že je v mojej hlave taký detailný. Now comes the memory lane :D :D .. Ležali sme v posteli a ty si povedal, že ma chceš. Ja som sa začala smiať, lebo však to boli u teba také normálne slová, keď sme ležali vedľa seba. Ale ty si hovoril úplne vážne. Že to chceš skúsiť. A ja som mlčala, lebo po všetkom čo sa už udialo som vedela, že to vôbec nie je dobrý nápad, ale tie srdiečka v očiach. Tak som ti po pár chvíľach ticha povedala "fajn, môžme to skúsiť, ale bude to všetko záležať na tebe, ja neurobím nič a nemysli si, že sa do toho nejak vložím". Výsmech sebe samej level tristo :D. To som asi skôr hovorila sebe ako tebe a aj tak mi to nevyšlo, lebo už po týdžni som bola veľmi vložená vo všetkom. A to bola tá chyba. Vošli sme do vzťahu na tvoj podnet a keďže si to navrhol ty, myslela som, že vup, už si pripravený a veci sa zmenia. Nemali sme to robiť, hlavne preto že si to nebral záväzne, nebol si pripravený. Ja som ťa ľúbila. Veľmi. Ty si ma asi ľúbil, ale len tak. Slabučko. Len v prítomnosti, v tom momente. Neveril si, že nás naše odlišnosti nerozdelia.

Back to reality. Keď ma tí traja ľudia v mojom okolí sklamú zakaždým, keď s nimi niekam idem, spomeniem si na teba a vtedy to zabolí. Inak už nie. Spomeniem si na tú vetu, že ak si niekoho nenájdem bude to horšie a nepríjemnejšie. Neviem síce ako presne si to myslel, ale pravdu si mal určite. Svojim spôsobom ti ten život s ňou závidím, lebo to čo máte je všetko, čo chcem vo svojom živote ja a nemám k tomu ani o krok bližšie. Chýbaš mi, ale nie vtedy, keď som sama doma. Chýbaš mi vtedy, keď som s ľudmi. Ešte aj deň po tom čo prídem domov z tých stretnutí, tak celý deň sedím, pozerám do blba a moje emócie sú totálne vypnuté. Minule mi povedali, keď som hovorila o maminej chemoterapii, že "dobre to zvládaš". Zvládam, lebo sa mi nechce byť nonstop v depresii. Smutné na tom bolo to, že nikto z nich mi nepomohol v tom, aby som to zvládla a nikto tu nebol, keď to bolo úplne najhoršie a keď som každý večer plakala a nevedela sa postaviť na nohy. Tanečníčka dodnes nebola pozrieť moju mamu a to je moja najlepšia kamoška a moja mama ju berie ako druhú dcéru. Toľko k tomu ako ľuďom záleží a ako sa starajú. Ty už by si tu sedel, lebo si vedel. Tak dobre si ma čítal, tak dobre si presne počul moje slová, keď som hovorila "nechcem ísť domov". Teraz ich poviem, normálne doslovne tieto slová, ale zanikajú v prádzne. Je to ako hádzať hrach na stenu. Škoda hrachu.

Ja doteraz neviem či to vieš, to s mamkou. Včera sme definitívne ostrihali vlasy. A vtedy ťa to tak každodenne trafí, že vážne má rakovinu. Kým to nevidieť, ešte dokážeš utekať realite ale potom už nie. Lenže čo tam po mne. Hlavne moja mama, veď ju poznáš. Tá sa ani po byte nepohybuje nenamaľovaná a teraz nemá vlasy. Viem, že to bude dobre, len v tých momentoch, keď to prestávam zvládať, keď strácam kontrolu, nádej, pevnú pôdu pod nohami, pohlcuje ma tma, tak vtedy mi chýba tvoja schopnosť byť prítomný. A empatický. So many people dont have this quality. Ty si reálne pomáhal, aj keď viem, že to už sa nevráti. Chýbaš mi a som rada, že sa máš dobre, len to som chcela.

S láskou,

Not strong.

1. dubna 2016 v 22:19 | Winny
Mám na hrudi tlak, lebo mám milión povinností na ktoré sa neviem sústrediť.
Mám momenty, keď opäť sedím na lavičke a fajčím.
Mám stavy, keď neviem zabrániť plaču.
Rozmýšľala som už aj nad tým, že si presuniem štátnice.
Polroka chemoterapie mamku čaká.

Chýba mi.
Že by sa ma pýtal ako sa mám.
Že by ma dokázal povzbudiť.
Cítim sa strašne osamelo.
Pozriem sa okolo seba a je tu zopár ľudí, ktorí ma robia ešte osamelejšou.
Nerozumejú mi a nevedia ma povzbudiť a preto sa na nich už neobraciam.
Skúšala som to.
Raz, druhýkrát, asi dvadsaťkrát.
So common let it goo, just let it beee.

A tak sedím na lavičke a zase vydychujem dym a pozerám na hviezdy.
Too much things happened.
Teda ani nie veľa ako tak to, že to boli veľké udalosti, emočne náročné.

Chýba mi cítiť, že niekomu na mne NAOZAJ záleží.
Viem, že sme iný a inde.
A nie je to tak, že by som neprijala veci.
I simply miss him.
Začala som ho hľadať na ulici v cudzích ľuďoch.

Keby prišiel, len by som ho objala.
Nikto ma doteraz neobjal.
Shit.

VISION.
Sedela som na aute a pozerala ako horí cigareta.
Cítila som sa prázdna, všetko bolo prázdne.
Jeho silueta sa približovala. Stáli sme oproti sebe, dvaja cudzí ľudia.
"Počul som čo sa ti deje."
A ja som sa rozplakala, lebo aj keď som po tom túžila, nikdy som nemyslela, že sa to stane.
"Monči, to bude v poriadku."
A objal ma.
Lebo sa v našom kamarátstve nič nezmenilo.
Len sme to v sebe chceli hlboko hlboko schovať.
I wish this was true.
Little bit too much.


Len málo bremien je ťažkých, ak nám ich niekto pomáha zdvihnúť.

16. března 2016 v 23:10 | Winny
Ja som zabudla písať. Seriózne. Čítam si články na starom blogu a najradšej by som ich zaradom kopírovala sem, lebo vtedy som podľa mňa ešte vedela písať. Na začiatok musím spomenúť predošlý článok, pretože som s ním úplne stotožnená a vnímam ho ako jeden z naj článkov na tomto blogu. Pretože sú v ňom isté staré veci, ktoré je vždy dobré si pripomenúť a spolu s terajšími myšlienkami som to konečne sformulovala do čitateľnej podoby. Pretože dokážem precítiť všetky slová v tom článku až do špiku kosti a to sa mi v poslednej dobe nestáva často. Pretože sa tam nachádzajú odpovede, ku ktorým sa viem vrátiť, keď začnem tápať. Kto som a čo chcem.

image

Mám pocit, že som sa utiahla a moje vnútro kričí po zmene, po optimizme, po ľahkosti, ktorej ešte niesom schopná na takej úrovni, na akej by som chcela. Snažím sa, len potrebujem aby sa veci okolo mňa ustálili. Všetky. Aby už bolo po štátniciach a mamkinej chemoterapii, pretože mám pocit že polovica mojej hlavy je na opačnej pologuli ako tá druhá a to mi spôsobuje úzkostné stavy (freeeeaking out big time :D). Potrebujem sa nadýchnuť, natiahnuť na deke v strede lesa u babky a čerpať vitamín D, nemusieť nič riešiť iba nasávať teplo, atmosféru a pokoj, ktorý konečne nastane počas letných prázdnin. Lenže to by som potrebovala teraz hneď a nie až po všetkom. Neviem ako si mám dať momentálne svoju hlavu na jedno miesto. I need that kind of hug, viete, že proste zrazu máte pocit, že všetko bude v poriadku a že je všetko na jednom mieste.

Je to taký zvláštny pocit, byť stotožnená s tým, že je niekto z vášho života preč a pri tom vám stále chýba. Ale to je okay. Že mi chýba. On. Veď vy viete. Sú vzťahy, v ktorých si od začiatku sadnete. Ukázal mi, že sú ľudia, ktorí vnímajú svet rovnako ako ja a spájalo nás to, že pre nás oboch bola rodina to najviac. Chýba mi, lebo som ho vo svojej budúcnosti videla do posledného momentu. Nie ako môjho muža, ale ako kamaráta, ako súčasť môjho blízkeho kruhu. My sme si od začiatku hovorili, že on bude krstný mojim deťom a ja krstná tým jeho. Proste som ho tam videla a občas mám taký záblesk, keď ho tam stále vidím. Lebo to mohlo byť priateľstvo na celý život a istá časť mňa to ešte stále cíti. Keď na sekundu zabudnem čo sa stalo. Vždy som si išla svoje a aj teraz si idem svoje. Moja intuícia mi stále z rohu kričí, že its not over aj keď vlastne už je over (schizofrénia jak lusk, to už poznáte :D). Ale cítim pokoj a často mám len úsmev na perách, pri spomienkach na staré veci. Na tie s celou našou partičkou, keď sme sedeli pri ohni a Blonďák spieval a brnkal na gitaru (Blonďák mal brutálny hlas). Keď som nemusela hovoriť nič, len som si vyložila nohy a cítila sa slobodne, voľne a stačilo mi počúvať ich rozhovory. Už odišiel aj posledný kúsok hnevu a ja sa cítim úplne ľahko. Chýba mi, obzvlášť teraz, keď viem, že jeho slová by spojili všetky kúsky, pomohli mi sústrediť sa na jeden smer a ja by som prestala mať stavy úzkosti. Upokojili by moju rotzrhanú dušu a boli by jemným pohladením pre moje srdce. Držal moje myšlienky na jednom mieste, na tom dobrom, ukľudňoval ich keď sa chceli rozutekať rôznymi smermi. Ja viem, že mi nikto nebude veriť, lebo je to úplne schizofrenické, ale dá sa to - byť v poriadku a pritom stále postrádať tú osobu.

Viem, že to bude v poriadku, všetko. Že budem vyrovnaný človek, ktorý bude mať nostalgické záchvaty len z dôvodu nulového sociálneho života :D. Dovtedy si však budem hovoriť: Winny, prestaň do riti byť nervózna, to predsa niesi ty! Budem chodiť cvičiť, lebo posilka je jediné miesto kde som šťastko a ráno budem piť kávu na balkóne aj keď bude vonku zima, ale na balkóne je dostatok vitamínu D. A za mesiac si kúpim žlté conversky, ktorých farba mi bude večne pripomínať pozitizmus, hell yeah, slniečkové optimistické conversky :D. Btw, o tom, že vždy keď mi zavibruje telefón ja dúfam, že uvidím jeho číslo, radšej pomlčíme :D (jop, stále viem naspamäť jeho číslo).

Na chvíľu ma sediac na okne a pozorujúc hviezdy ovládol brutálny pocit pokoja.
Potom som si ale spomenula, že nič nestíham :D.

We had something beautiful, but we lost it all.

21. února 2016 v 23:59 | Winny
"Nemusíš mi hovoriť aká si, ja som ťa prekukol. Ja viem, že si šalená, lenže máš aj veľa vecí, ktoré ťa trápia. Ľudia čo ťa nepoznajú, tak si myslia, že ty jebeš na všetko, že si taká, že máš v piči. Pritom nemáš, aj keď by si veľmi chcela."

Aloha pri ďalšom článku do denníka. Pravdepodobnosť zvýšenia čitateľov sa pohybuje niekde pri hranici mínus sto ale momentálne sa naozaj snažím, utriediť si myšlienky, nájsť stratené veci a potrebujem tieto články (a priznajme si, potrebujem aj vaše komentáre, ale to už nie je na mne). Za posledný rok sa toho vo mne nazbieralo nenormálne veľa. Veľa vecí bez zmyslu. Smútok. Stretlo ma veľa vecí, ktoré ma ubíjali. A ja namiesto toho aby som postupne nachádzala spätne samú seba, som sa ešte viac začala strácať. Keď toho na mňa bolo veľa pred tromi rokmi, utiekala som k seriálom, platonickým láskam, cvičeniu, postavila som si stenu, bola som mámvpičista (kľúčové slová tohto článku). Bolo to ešte predtým, než prišiel Kučeravý a stal sa súčasťou mojej steny, súčasťou toho prečo som veci zvládala ľahšie. Aj slová na začiatku článku mi venoval on (niekedy ešte len na začiatku nášho spoznávania). Ale, nebojte sa, tento článok NIE JE o ňom.

Včera som sedela na okne, čítala si na tablete svoj starý blog, predtým než prišiel on a presne všetky tie isté myšlienky mám v hlave teraz. Keby som chcela, doslovne môžem tie články kopírovať. O tom ako pre nikoho niesom prvá, ako som len jedna z možností, ako niekedy niesom ani to, ako niesom dosť dobrá. Aj vtedy som o štvrtej ráno na jednej chate, s ľudmi, s ktorými som sa už dávno necítila dobre, spochybňovala svoje vzťahy počas sedenia na pni. Svitalo a bola strašná zima. Chýbal mi niekto, s kým by som sa naťahovala, štrngla si pivom a cítila som sa v slepej uličke, lebo som nevedela ako mám spoznať nových ľudí, keď ma s nimi vlastne ani nemá kto zoznámiť. Nevidela som zmysel v zapínaní telefónu a všetci boli tak strašne veľký realisti a ja som bola len niekto, kto chcel počuť nereálne veci. Viete, lebo nádej, to je čistá naivita (obviously). Chýbali mi ľudia, pri ktorých by som zabudla na to čo sa deje. Od nikoho som necítila záujem a tak som nikomu nehovorila čo sa deje s ocom, čo sa deje s babkou. Boli neschopný povedať, čo potrebujem počuť, neschopný pochopiť potrebu optimizmu a nie realizmu. Až som sa dostala do momentu, že som ľuďom prestala všetko hovoriť a postavila som si nenormálne hrubú stenu.

Apropo, moja STENA. "Vidno, že si stavbárova dcéra." - hovorieval. Moja stena bolo to, čo mi pomáhalo aby som sa nezosypala. Vystačila som si sama so sebou a stala sa relatívne uzavretým optimistickým človekom, na ostatných som pôsobila pokojne a bola so obrázkom flegmatikého mamvpičistu. Aj keď to bolo veľmi krehké a niekedy to končilo výlevmi na (tom starom) blogu, ale nebyť steny mohlo to byť horšie (ako teraz napríklad). Bola som silná sama pre seba, vyhľadávala som veci, ktoré mi vyplavili endorfíny a ktoré dokázali odviesť moje myšlienky. Nenapĺňali ma ľudia, ale postupne ako som si stavala stenu som ich jednoducho prestávala riešiť a začala ich vylučovať zo svojho života. Nie drasticky, ostali sme v kontakte, len sme proste každý mali v živote iné priority, chceli sme niečo iné, mali sme iné názory na trávenie času. Vďaka stene som dokázala neriešiť seba, dokázala som sa úprimne smiať ak som bola na správnom mieste, byť šťastná a šialená, nadšená z drobností, veriť. Pomáhať druhým a dávať im nádej. Stena pomáhala vyhrávať môjmu šialenému úprimnému ja. Lebo som prestala riešiť, lebo som si veci urobila vo svojom malom vesmíre jednoduché. Kežby bolo také jednoduché zase si postaviť tú stenu..

Ľudia sa odcudzujú. Dospievajú. Grow apart (tak trefné slovné spojenie). Menia sa im názory, pohľad na svet, vyberajú sa na iné cesty, do iných kútov sveta, do iných spoločností. Je to normálne, každý sme taký, každý to máme odžité, že sme vyrástli z niektorých vzťahov. Je veľa ľudí s ktorými si sotva napíšeme, nieto aby sme sa stretli, ale keď sa stretneme na ulici, sme radi, že sa vidíme a prehodíme pár úprimných slov (zväčša). Dajme tomu, že hovoríme o čase od strednej vyššie, keď už majú tie vzťahy väčší potenciál. Nech vzťahy končia nezhodnými názormi, ale že sa tvárite ako cudzí ľudia s niekým, s kým vám na sebe kedysi kurevsky záležalo, to je pre mňa nepochopiteľné ako fyzika a matematické rovnice. Vždy bolo, vždy bude. Tak sme sa každý vybrali na inú cestu, ale aspoň v sebe nenosím bremeno toho, že to skončilo tragicky. Ignorácia vo mne vyvoláva pocit, akoby niekto chcel, aby som vymazala tie spomienky s tým človekom.

Jedným z dôvodov, prečo mi terajšie vzťahy nedávajú zmysel je aj otvorenosť. Mám rada otvorených ľudí. Ja nevravím, že majú nonstop hovoriť o svojich problémoch, ale otvorenosť je pre mňa, ak si niekto prizná, že nie je v poriadku. Proste len bude sám sebou, prizná si svoj život, svoje nálady a nebude sa zatajovať. Lebo mám pocit, že ľudia okolo mňa hrajú formu a to funguje aj spätne. Niekto nie je otvorený, neviem byť ani ja a ja taká nechcem byť. Že mám hovoriť, čo chcú iný počuť, že sa mám tváriť, že som v poriadku aj keď niesom, že sa mám ukľudniť ak som náhodou príliš šialená na ich pomery. Potrebujem ukončiť zbytočné vzťahy a nájsť niečo úplne nové (aj keď neviem ako). Potrebujem si znovu vybudovať stenu a kráčať. Zlepšiť to. A potom nájsť niekoho, s kým si budem môcť sadnúť oproti sebe a rozprávať sa, či zmáčať mu tričko, niekoho kto ma rozosmeje aj cez tie najväčšie prekážky a kto aj tie najťažšie mesiace urobí najkrajšími. Osoby, s ktorými v lete pôjdem na opekačku a bude nám dobre, lebo naše životy budú stáť na rovnakých základoch. Končím, lebo už teraz je tento článok dlhší ako som chcela..

Scared like hell.

12. února 2016 v 21:01 | Winny
Do posledného momentu som verila, že to bude v poriadku. Nie je. Na jednom blogu som prečítala vetu nikdy nedávajte životu výzvy a síce som to vedela už dávno, utvrdila som sa v tom opätovne. Pred troma rokmi som si do denníka napísala, že sa chcem zaľúbiť, aj keby to malo byť neopätovane, lebo mi to chýba a stalo sa. Na konci minulého roka som pre zmenu záhlasila, že horšie ako tento rok to predsa byť nemôže, jedine že by sa niečo stalo rodičom. And here we go. Nechcem sa ľutovať, o to mi nejde, nechcem "neviem čo ti na to povedať" a podobné. Chcem sa len vypísať.

Mám pocit, že je to zlý sen a že sa to vlastne nedeje. Nemôže sa to diať. Nemôžem mať oboch rodičov chorých. Nemôžem prísť o moju rodinu, pretože sú pre mňa všetko, aj keď som k nim drzá papuča. Neviem ako zvládnem štátnicový ročník, kým mama bude chodiť na chemoterapiu. O tri týždne ide na operáciu a dovtedy asi budem mať pocit, že sa to nedeje, kým sa to reálne nezačne diať. Momentálne sme asi všetci v bublinke, kde sa to nedeje. Čo bude potom nechcem vedieť. Čo keď jej naozaj vypadajú vlasy? Mojej mame. Ktorá sa o seba tak nenormálne stará. Ktorej všetci hovorili ako dobre na svoj vek vyzerá. Ako bude vyzerať? Neverila som tomu, že sa to môže stať. Už to bolo nad moju kapacitu, že je chorý tatik. Ja viem, že mám 23 a že je mnoho ľudí, ktorý v takom veku prišli o rodičov, ale ja nemôžem. Ja nie. Moja rodina je to jediné čo mám.

Prvý deň som v noci chytila záchvat plaču. Celý čas som sama, lebo ja vlastne ani nemám chuť byť s ľudmi. Nemám chuť sedieť s nejakou osobou oproti sebe na káve, snažiť sa usmievať a rozprávať sa o blbostiach, ale zároveň nemám chuť rozprávať ani o tej chorobe. Áno, pôjdem si sadnúť a vykecať sa mojej najlepšej kamoške. Ale tí ostatní ľudia, s ktorými to nebolo ono ani predtým a ktorí mi vlastne ani niesú blízky? Vie o tom len jedna z tých osôb a nemám žiadnu chuť s ňou niekam ísť. Môj najlepší kamoš je v Austrálii. A Kučeravý je z môjho života preč už trištvrťroka. Áno, musím ho spomenúť. Lebo sedím na okne a želám si aby sa ukázal. Celý večer som rozmýšľala, na čo čakám, čo od neho chcem a prečo chcem aby prišiel, keď vlastne ani nechcem byť s ľudmi. Samozrejme, okrem toho, že vedel čo povedať, prišla som aj na ďalšiu vec. Od začiatku mi je proti srsti, že sa tvárime ako dvaja cudzí ľudia a ignorujeme sa. Ku koncu som to prestávala riešiť, hovorila som si "uvidíme ako sa to všetko vyvynie", ale teraz, s tým všetkým čo sa okolo mňa deje.. Umocnila sa vo mne potreba toho, aby to bolo v poriadku. Nechcem riešiť vo svojom vnútri jeho aj svojich rodičov. Chcem aby to bolo podľa mňa a aby som sa mohla začať sústrediť na to dôležité. Chcem ho späť. Nechcem od neho neviem aké kamarátstvo, lebo si to neviem ani predstaviť a viem, že to nejde, ale chcem s ním komunikovať. Chcem komunikovať s niekým, kto bol tri roky vedľa mňa ako môj naj kamoš v každej sračke. Chcem aby tu bol, aj keď by tu nebol, chápete? Som inde, je mi jedno, kto to spochybní, kto tomu verí a kto nie. Je ťažké vysvetliť vám ako to myslím a preto viem, že tomu mnohí asi neporozumiete. Nehovoriac o tom, že tento odstavec je chaos.

V tejto skurvenej situácii som si konečne uvedomila, že nepotrebujem partie ľudí, kopce kamarátov. Ja nechcem ísť von, nechcem sa tváriť, že sa to nedeje, nechcem reči o tom ako to všetkých mrzí a blá blá. Keď si líham do postele, želám si aby ma niekto chytil za ruku a povedal, že to bude v poriadku. Aby tu bol počas celého tohto hrozného obdobia. Ja nechcem kamarátstva na isté obdobie, ja chcem kamarátstva, kde keď dospejeme a budeme mať rodiny, budeme k sebe chodiť na návštevy. Chcem muža s ktorým budem môcť začať život, začať rodinu, ktorý bude mojim svetlom, pre ktorého budem svetlom ja ak to bude potrebovať, a pri ktorom aj keď to jeden bude vzdávať, ten druhý ho potiahne a naopak. Chýba mi niekto, kto by mi s touto situáciou pomohol, lebo toto asi sama naozaj nezvládnem.

Typická ja, každý jeden článok skončí rodinou, priateľmi (a Kučeravým). Pomôžem si, keď to je základ môjho života? Nedá sa to čítať, som hrozná a môj blog je úplne na hovno, lebo postráda základnú ingredienciu života - šťastie. A témy, ktoré sa nebudú opakovať. Nie môj hrozný nudný život. Už predsa nemáš sedemnásť aby si písala denníčkové články Winny, ktoré ľudia budú čítať. Som si toho vedomá.

The one that has faith, won't get lost.

1. února 2016 v 17:06 | Winny
Predošlý článok by sa dal charakterizovať ako skrat, žiaľbohu to nebol skrat. Týždeň som sa cítila naozaj veľmi veľmi zle. Teraz je to už .. dobre? Podľa toho či si pod slovom dobre predstavíte chorého otca, ktorý našťastie zvláda svoju chorobu psychicky lepšie, mamu, ktorá je psychicky zrútená a je na lexaurine (ktorý konečne zabral, haalelujah) a starých rodičov, ktorý si obaja NARAZ s odstupom pár dní zlomili nohu (moja prvá otázka bola "a kto teraz obskakuje koho?!" :D). To je dobre Winny?! V rámci možností :D. Snažím sa to obrátiť na vtip, čo iné mi ostáva? Budem to brať zľahka, pokiaľ mame neprídu náhodou zlé výsledky z vyšetrení, inak začnem ten lexaurin používať ja, lebo mama prejde rovno na antidepresíva. Taká normálna rodinka.

Minulý článok je celý o ňom a pritom nie je. Utiekala som k nemu, pretože sa mi rúcalo to, na čom môj život stojí. Keby som mala zosumarizovať tento freakin január, tak by to vyzeralo nejak takto: 1 návšteva pohotovosti, 1 výjazd sanitky, 14 dní každodenného vstávania o štvrtej a púštanie krvi z nosa, 1 krabička lexaurinu, 10 okusaných nechtov, nekonečný deficit spánku, 6 vypožičaných kníh na bakalárku, ktorú som ešte nezačala písať, 2 litre domáceho vína, 0,5l darovanej krvi (toto je jediný bod, ktorý ma neskutočne teší, konečne som šla a odporúčam každému, skvelý pocit).

Na začiatku roka som si konečne zlepila dokopy môj vesmír. Čo to znamená? Že aj keď veci neboli ideálne, že aj keď som nebola šťastná, bola som aspoň pokojná. Nech už to bolo akokoľvek, vedela som do všetkého vložiť kúsok nádeje, optimizmu, viery v krajšie začiatky a žila som maličkosťami. To všetko pomáha tomu, aby sa veci začali uberať lepším smerom, lebo keď človek vie vidieť dobré aj nie v ideálnych dobách, vždy to znamená, že ten kúsok viery a optimizmu čo má, mu prinesie života niečo dobré, len to chce čas (overená teória). Lenže potom sa spustilo všetko zlé. Viem bojovať so všetkým, mám v sebe veľa viery a optimizmu, ale čo je veľa to je moc.

Prečo som sa vrátila v myšlienkach ku Kučeravému? Lebo som sama. Ja viem, že sú ľudia, ktorí si povedia, že určite úplne sama byť nemôžem ale ja vám poviem, že môžem. Môj najlepší kamarát je v Austrálii, moja najlepšia kamoška je veľmi zamestnaný človek and thats all I have. Potom sú tu známy, ktorých môžem rozdeliť na dve skupiny. Jedna skupina sú tí, ktorí sú schopný si s vami písať nonstop a niekedy aj hovoriť ako vás majú radi a sú tu pre vás, ale sú neschopný zdvihnúť riť a niečo aj naozaj robiť a druhá skupina sú ľudia, ktorí tu boli v minulosti a je dôvod prečo si už niesme blízky a nejde to zmeniť (s niektorými som to skúšala). Jasné, že sa vraciam k nemu, keď presne vedel čo povedať. Keď si spomeniem na to, že by to pomohlo aj mame, keby s nami sedel v obývačke a všetci by sme tu pili čaj a kecali. Jasné, že potom mám chuť si trepať hlavu o stenu, že sme to nechali zájsť tak ďaleko, že to tak vôbec nemalo skončiť, lebo keď tu bol, bola som šťastná. Keď me boli kamaráti, keď sme trávili čas s ním aj s Blonďákom, ja som konečne po dlhej dobe bola šťastná. Prichytila som sa pri myšlienke kde a kedy som sa naposledny cítila naozaj šťastná, spokojná a príjemne? Lebo to sa nestalo už hooodne dlhú chvíľu. Ja som sa snažila, naozaj, ale už nemám síl byť tá, ktorá sa bude hádzať pod nohy ľuďom, u ktorých absolútne nemám pocit obojstrannosti. Áno, keď to od nich necítim rovnako, sťahujem sa. Veľmi postrádam jeho kamarátstvo a tú ochotu z jeho strany, to že tu reálne bol, to že vedel čo povedať a čo robiť. A hlavne, že niečo robil, že ma dokázal potiahnuť, keď som to nezvládala ja sama. Lebo snažím sa, zvládam to 90% času, ale občas potrebujem aby ma niekto potiahol, podal mi pomocnú ruku. Lenže nikto toho nie je schopný.

Láska nie je to, čo povieš. Láska je to, čo urobíš.


Niečo, čo som dávno vedela, ale až teraz si to uvedomujem na ľuďoch okolo mňa a začínam sa tým riadiť. Písmenká, slová, to nie je to čo pomáha. To čo pomáha je, ak vám niekto urobí čaj, ak vás objíme, ak idete spolo na kávu, ak sa vám pokúša doplniť stratený elán do života. Nie vždy všetko pomôže, ale keď vidíte snahu v skutkoch, thats what counts.


Granko???? Kde si?!

23. ledna 2016 v 21:28 | Winny
Nevládzem. Potrebujem ho. Normálne mi chýba osloviť ho. Povedať jeho meno. Písať si tu a teraz o tom aký bol jeho deň. Naše srandy. Náš obyčajný rozhovor. Jeho slová. Jeho povzbudenie. Jeho optimizmus, lebo ten môj sa stratil. Je to zlé, je to zlé s mamkou. On bol moje svetlo vždy keď boli ťažké časy a ja som sa cítila v tme. Prišiel a zasvietil. A teraz nemá kto zasvietiť, lebo jediná kamoška čo mám je plná skeptizmu. Ľudia zomierajú, svet je zlý, musíme byť realisti. Zavolal a nechal ma vyplakať. Potom zasvietil svetlo. A kúpil mi kinder čokoládu :). Príde niekto ďalší. Pravda. A čo mám robiť v tejto veľkej čiernej diere, ktorá ma obklopuje práve teraz? Lebo ja naozaj nevidím vo svojom živote práve teraz ani kus svetla. Zdravie mojich rodičov je v riti. Sociálny život je v riti. V škole ma čaká ťažké obdobie štátnic. Potom sa zobudím a trafí ma ďalšia informácia, že dedko si zlomil nohu a možno bude potrebovať operáciu.

Mal si pravdu. Shit. Nevieš si predstaviť ako veľmi ťa potrebujem. Našu partičku, ktorá v lete sedela pri ohni a v zime v kuchyni za stolom. Opäť tá istá fráza, prídu ďalší. Mhm. Keď sme začínali naše kamarátstvo, mala som 20 a ty si mal 18. Každý sme mali svoj život. Vlastne, ja ani nie, skôr ty. Každý sme mali svoj vesmír, zrazu sa zrazili a stali sa z nás blízky kamaráti. Išlo to tak strašne ľahko a prirodzene. Dva roky sme si písali a vždy nás to k sebe ťahalo ale nebolo to podstatné, mali sme tak nejak iné veci v "reálnom živote". A keď to prišlo, bolo to akoby to celý čas smerovalo k tomu bodu. Začala som patriť do tvojho sveta, čo je rarita, lebo si ma nepotreboval, mal si všetko čo si potreboval. Blízkych kamarátov a priateľku. Predsa si ma začlenil do tvojho sveta. Nie je jednoduché opäť naraziť na niekoho takého.

A viem, že mi chýba časť teba, ktorú si stratil vtedy, keď sa s tebou rozišla. A aj keď máš ju späť, tú časť už nikdy nezískaš.

Pozerala som na fotku z mojich narodenín. Chcela by som sa opäť cítiť takto. Bolo to ľahké. Áno naše kamarátstvo potom začalo byť viac ale poďme sa prosím sústrediť na tú časť, keď nebolo. Tá fotka napríklad.. Pamätám ako som sedela medzi tebou a Blonďákom, urobili sme si asi 20 selfičiek, tvárili sa ako retardi. Ty si prišiel z mesta, povedal, že tvoj vzťah je na riť a že sa rozídeš, ja som sa uchechtla a odvrkla ti, že to je niečo čo ty nikdy nespravíš s veľkým výrazom na slovo nikdy. Blonďák sa zasmial a povedal "presne!". Všetci traja sme sedeli v kuchyni na zemi a ja som sa na vás smiala, že ste stratené vzťahové prípady. Sedela som medzi vami, udrbávali sme sa na svete, na nás troch, nechápali ste prečo som sama a všetko išlo tak ľahko. Chápeš? Vlastne, chápete? A na ďalší deň si mi zavolal, že budúci víkend máš voľný dom, že nevieš čo bude ale bude tam Blonďák a musím prísť aj ja. Usmievam sa pri tej fotke. Pamätám si prvú smsku, čo som ti napísala o jedenástej večer a ty si mi neodpísal, lebo si bol s ňou a ja som to chápala. Na druhý deň si mi napísal, že sa ti môžem sťažovať kedykoľvek. Pamätám ako sme sedeli na verande pijúc pivo, ako si mi povedal, že nemôžeš stratiť naše kamarátstvo, ako som ti volala o jednej ráno kvôli ocovi, ako Blonďák brnkal na gitaru "Kučeravý je debiil, lebo volá s frajerkou a ignoruje nás", ako sme behali po dedine a vy ste si vyskakovali na chrbát, ako som dostala kopu orea od teba a Blonďaka na narodky, ako sme sa vozili autom keď si ešte nemal vodičák a keď som ho ja mala čerstvý, ako si mi ťukol auto, ako som sa odhlásila z fb neočakávane a ty si mi napísal Granko kde si?, ako si ma dokopával nech sa zmiznem učiť na prijímačky... tie momenty, keď to bolo kamarátstvo a nič viac len kamarátstvo, s tebou, s Blonďákom atď.

Stále keď si spomeniem na tvoje slová, že cítiš niečo viac, mám chuť ťa skopať. Vtedy sa spustilo domino, lebo ja som ti o pár dní v blaženej nálade na hojdačkách, s krivou šiltovkou na hlave napísala smsku, že aj ja. Emócie dostali zelenú a už to išlo serus. To mu vôbec nechýbam?

A práve vtedy, keď som vytiahla tú fotku a spomenula si na tú ľahkosť, vtedy som dostala veľmi silnú potrebu mu zavolať. Prvýkrát po 4 mesiacoch naozaj veľmi silnú potrebu. Áno, píšem článok v ktorom ako tá najväčšia socka prosím do vzduchu, aby prišiel človek, ktorý je iný ako bol a ktorý odišiel. Bravo. Lenže práve teraz, v tomto momente, nemyslím na to kto je teraz, ale na to kto bol. Lebo ho len potrebujem. Vždy pre mňa vedel byť silný, keď som to potrebovala. Ale neurobím nič. Viem, že ma nechce vo svojom živote. Napíšem tento článok a budem sa pokúšať popratať si svoju hlavu. A ani mi nehovorte o tom, že mám snažiť byť s ľudmi, ktorých okolo seba mám, lebo to je ďalší problém...

BOŽE, TAK STRAŠNE MI CHÝBAŠ.

Posledný článok o ňom, pre neho.

19. ledna 2016 v 9:57 | Winny
Článok venovaný najneobľúbenejšiemu človeku na tomto blogu, Tebe milý Kučeravý.

Tento článok vznikal hlavne behom decembra. Ja ho už musím už zverejniť, pretože ma normálne ťaží a štve ma, že tu ešte nie je a že som ho nestihla zverejniť v 2015, lebo tam patrí. Pôvodne bol písaný ako list, ale potom som si to rozmyslela. Posledné slová vo forme listu sem vložím, pretože to boli moje posledné slová priamo pre neho. Kto by si ich chcel prečítať, budú na konci článku.

Pointa. Na konci roka som došla k svojmu vlastnému uzatvoreniu *potlesk*. Buď mu na mne nikdy nezáležalo alebo ma ľúbil. Vždy sa prikláňam k jednej z možností podľa momentálneho rozpoloženia. Často však rozmýšľam nad tou druhou možnosťou, že ma ľúbil a preto sa takto zachoval. Ľúbil 2 ženy naraz a jednu proste vylúčiť musel, pretože keby sa so mnou bavil, pokúšala by som ho (smutno smutný fakt, chlapi naozaj vedia ľúbiť 2 ženy naraz a je to dosť častý jav - mám to odpozorované). Konečne som všetko prijala ako svoju súčasť. Rozumiem jeho rozhodnutiu z dosť veľkej časti, zároveň však vidím aj svoju pravdu. Nemusel sa správať ako úplny kretén. A ja som to celé mohla riešiť s väčším pokojom, čo by možno predišlo celému takémuto vyhroteniu, ale z mojej pozície v ktorej som stála toho bolo príliš, aby som uchovala pokoj :D. Napriek tomu si myslím, že je tam kde mal byť. Je šťastný a ja som naozaj rada (naozaj :D aj keď by som im občas rada vypichla oči vidličkou a udrbávam sa na ich spoločných profilovkách). Jedna vec, ktorú by som mu ešte vedela povedať, že nemal kvôli mne bojovať sám so sebou. Keď ho k nej ťahalo od začiatku srdce, keď ona od začiatku bola tá jeho prvá a posledná láska, ktorú vedel, že neprestane milovať, ktorú vo svojej podstate vždy chcel najviac, mal sa k nej vrátiť. Toľkým veciam by sme predišli. Ja by som žila s tým, že som zažila najkrajšiu prvú pusu akú som mohla mať a dodnes by sme boli kamaráti a sediac dole v posilke by mi rozprával o svojom vzťahu a smiali by sme sa na nás dvoch. A pravdepodobne by som sa samonasierala zakaždým, keď by ma ignoroval kvôli nej. Krásna idylka :D.

Napriek uzatvoreniu, ku ktorému som došla, pociťujem jedno (ako to nazvať?) tušenie. Je to ako bomba, ktorá tiká niekde vo vzduchu a týka sa práve Kučeravého. Mnohí asi nepochopíte o čom meliem, ale intuične mi niečo hovorí, že sa stane niečo, čo sa nás bude týkať. Tam v rohu je ten pocit a ja sa ho už tri mesiace neviem zbaviť. TIK, TAK... Kľudne si myslite, že mi šibe ale ja sa nemýlim (iba občas :D). Ale inak už o ňom nemám potrebu hovoriť v mojom okolí. Ak aj nad ním rozmýšľam, tak len takto sama so sebou. Len si preberám v hlave spomienky, občas si pustím nejakú pesničku, mám rôzne myšlienky, ktoré si niekedy zapíšem a niekedy nie. Blog na mňa v tomto smere pôsobí veľmi očistne, pretože ak mám aj potrebu si niečo zapísať a potom to poslať do sveta, nemusím to hovoriť nikomu. Napíšem to na blog a cítim sa lepšie. Tie myšlienky sú len dozvuky, ktoré odídu keď príde niekto ďalší. Prichádzajú z nudy. Utiekam k nemu, lebo svojim spôsobom mi v mojom živote slúži ako stena voči trápeniam. Divné, že mi svojim spôsobom pomáha ešte stále.

Dôležitá vec, ktorú chcem odkázať vám všetkým!! Nikdy si nenechajte určovať hranice inými. Vďaka ľuďom som sa motala, cítila sa horšie a úzkostnejšie. Došla som k svojej vlastnej hranici, keď som si ja sama povedala dosť, keď mi nikto iný neurčoval čo je dosť a čo nie, čo ešte môžem urobiť a čo nie. Na to neexistujú parametre, to máte len sami v sebe. Teraz som stotožnená a spokojná sama so sebou a keby som počúvala druhých, tak ešte dnes by som pravdepodobne rozmýšľala, čo som mala urobiť. Vysporiadala som sa s tým tak, že keď som mu chcela napísať moje posledné slová, urobila som to. Najprv som síce utekala, ale nakoniec som predsa len ostala sama doma, odplakala si to a teraz ma nemá čo dobehnúť. Nechala som sa spadnúť na úplné dno, aby som sa mohla postaviť. Naozaj lepší liek neexistuje. Predstavte si studňu. Snažíte sa šplhať hore, lebo tak strašne nechcete padnúť do tej tmy, kde je len tieň osoby a spomienok. Ale paradoxne, tak či tak trpíte rovnako ako by ste boli na tom dne. Z tej šialenej snahy vám krvácajú ruky, ako sa driapete hore. Keď človek spadne, keď prijme že musí istý časť smútiť a plakať, že je to súčasť hojenia, vtedy sa začne liečiť. Už ho nebude môcť dobehnúť to, pred čím tak šialene chcel utiecť, pretože s tým tieňom bojoval a vyhral.

Ok, toto je v podstate koniec článku, keby ste chceli dole je ešte ten "list". Dúfam, že ste sa neunudili k smrti. Moja kapitola s názvom 'Telenovela Kučeravý' končí. Záverečné titulky. Popkorn Vám podľa mňa došiel už veľmi dávno.

Škola, neideálne časy, jeden sexistický herec a prvý oficiálny článok tohto roka!

13. ledna 2016 v 10:41 | Winny
Mala som plány o tom, aký článok chcem zverejniť v novom roku ako prvý.

Výborne, moje plány ako stále vychádzajú (irónia veľkosti severnej pologule). Tak som to začala aspoň sexistickým hercom, snáď som si to vyžehlila (upozornenie: uslintáte si klávesnicu). V rozpísaných článkoch mám od začiatku roka rozpísané štyri články a tento je už piaty *tlesk, tlesk*. Každý sa nesie v úplne inej nálade a duchu. Mám toľko myšlienok, o ktoré by som sa chcela podeliť, ale to by bol veľmi dlhý článok. Jeden článok som venovala tomu, ako niesom pripravená na letný semester tretieho ročníka (bakalárka mi spôsobuje nočné mory); druhý je napísaný o tom, aká chcem byť v novom roku; tretí je o Kučeravom (podľa mňa sa vám už z jeho mena chce preraziť múr hlavou) a štvrtý o tom, aké je ľahké povedať si čo chcem a aké je omnoho ťažšie podľa toho aj naozaj žiť. Pravdepodobne idem skonsolidovať všetky články do čitateľnej podoby a budem ich postupne zverejňovať do konca tohto mesiaca.

História sa opakuje. Mám pocit, že sa nachádzam presne na tom istom mieste, ako keď sa mi Kučeravý dostával pomaličky do života (začiatok roka 2013, preboha to sú tri roky, how old am I?!). Nie, nedostáva sa do neho on, ani žiadny iný chlap (to je utópia :D). Ide o okolnosti. Vtedy som každý jeden večer v posteli počúvala nové akustické CD Justina Biebera, keď som potrebovala zabudnúť na ocove zdravotné problémy, ktoré sa v tom čase tak radi pripomínali. Bola som relatívne spokojná a šťastná s tým čo som mala, len ja sama so sebou. Áno, chýbali mi ľudia ale brala som to dobre. Začínala som rok so sľubom, že si ho spravím dobrým sama. A teraz sa cítim tak isto, až na to že si večer líham do postele so slúchatkami v ušiach kvôli mame. Má ísť na operáciu, ktorá sa odložila o ďalší mesiac, kvôli iným testom. Ja popravde obdivujem môjho otca ako sa vysporiadava so svojou chorobou, pretože keby to nezvládal asi je to všetko oveľa horšie. Naopak mama sa so svojimi zdravotnými problémami vyrovnáva veľmi ťažko a veľmi to na nej vidno a veľmi ťažko sa mi to zvláda. Lebo jej neviem pomôcť.

Po večeroch zvyknem dostávať strach. Strach z vyššie zmienených vecí. Strach z toho, že nestíham napísať bakalárku, z toho že netuším ako ju mám napísať. Strach z toho, že mám nechuť sa učiť a som bez motivácie, lebo ja už vlastne ani neviem či som na správnej škole. Mám príliš veľa času a tak na mňa dorážajú veci, ktoré by nemali. A už zase som pri tom, že to je rovnako ako vtedy. Presne vtedy som mala tieto večery, keď som si príliš uvedomovala veci okolo mňa a po večeroch mi spôsobovali úzkostné stavy. Keď prišiel on, stavy odišli takmer úplne, ani som si to nevšimla. Prišli len keď sa niektorá situácia úplne vyhrotila - napríklad situácia s otcom. Inak som nikdy pred spaním nedostala strach, paniku alebo podobné emócie. Vedela som, že je tu a že mi so všetkým pomôže. Že na to niesom sama. Zrazu som nebola nesvoja z nedostatku ľudí vo svojom živote, z toho že ma nikto nechápal, z chorého otca, či z čohokoľvek iného. Stačila mi prítomnosť lásky v mojom živote a tie veci boli preč. A tá prítomnosť lásky mi zase začína chýbať. Konečne sa prestávam trápiť kvôli nemu a začínajú ma trápiť všetky tie ostatné veci (no super). Preto sa zvyknem po večeroch vracať v myšlienkach k nemu. Bude to znieť smiešne, ale keď myslím na neho je to prijateľná alternatíva. Proste len sedím, nechávam si tak plynúť tie myšlienky na neho, lebo už nebolia a je to oveľa ľahšie myslieť na neho, ako na všetky tie ostatné veci. Asi sa to dá nazvať aj pokrok, keď už mi tie myšlienky na neho vlastne nerobia zle *yeezzz*. Teda niežeby som to sama nezvládala, zvládnem to aj sama viem, len lepšie by to bolo s niekým. A hlavne, každý z nás občas potrebuje aby ho niekto potiahol, nakopol a tak (keď neni, treba hľadať platonické lásky, slint).

Rozmýšľam ako kvalitne zakončiť tento nekvalitný oficiálny prvý článok v novom roku. *dlhá chvíľa ticha* Tak nič, idem si teda ďalej spievať. Plánujem sa venovať blogu trošku viac (hlavne komentovaním), ale kedže moje plány zlyhávajú, nespoliehala by som sa na to.


Dnes je deň, keď zabudnem že rok 2015 existoval.

31. prosince 2015 v 15:12 | Winny
Tak som si ako mnohí ďalší sadla k blogu, vedľa mám položený pohárik vaječného likéru a asi si idem zhodnotiť ten svoj rok 2015. Tradícia vianočného článku bola tento rok porušená, tak len takto oneskorene dúfam, že ste mali krásne Vianočky, že ste nepodpálili stromček, že ste sa neudusili kosťou, že ste sa prežrali a pribrali minimálne dvesto kíl a že ste nenasrali Ježiška a zlaté prasa.


Práve som sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Svojim spôsobom je pre mňa veľmi ťažké zhodnotiť tento rok, netuším totiž ako ho mám zhodnotiť. Pozitíva a negatíva? Čo bolo dobré? Máločo. Čo bolo zlé? Všetko. Nemôžem povedať, že som nezažila dobré veci - niečo by sa našlo. Avšak naozaj som nezažila nič, čo by ma niekde posunulo alebo sa vo mne zafixovalo. Tento rok bol pre mňa o Kučeravom, pretože sa v mojom živote nachádzal aj po tom, čo z neho odišiel. Popravde, celý tento rok je pre mňa jedna veľká šmuha. Chcem na neho zabudnúť. Nieže zavrieť za ním dvere, ale normálne nimi tresnúť tak, že ešte aj okná popraskajú :D. Akurát som zvedavá, či sa niekto z toho množstva ľudí, ktorých som spoznala uchytí v mojom živote. A keďže je tento rok veľká šmuha, pamätám si iba bolestivé noci s cigaretou na lavičke (akoby ma pichalo milión ostňov naraz), pamätám si preplakané akcie, lúskanie slnečníc a pitie vína na výhľade (+ vylezenie až na vrch stožiara), moju prvú, druhú a tretiu diskotéku, ktorá bola aj tá posledná a nenormálny tlak zo školy. Nepamätám si nič ďalšie. Netuším koľko akcií som v lete zažila - lebo sa mi zlievajú do jednej, netuším ako prešlo leto, netuším ako som porobila skúšky, počas niektorých mesiacov vyslovene netuším čo som robila. Viem, že koncom decembra som konečne pomaly dospela k uzatvoreniu.

Či niečo v tomto roku ľutujem? Ja ani neviem. Ja som prijala všetko čo sa stalo a preto si neviem predstaviť, že by som to naozaj mala ľutovať. Možno som to mala celé riešiť s väčším pokojom. Ale napriek bolesti som neprekročila žiadne svoje hranice a preto nemám čo ľutovať. Možno len tie cigarety.

Do Nového roka nevkladám veľa, proste len chcem aby bol fajn. Aj keď mám strach, pretože viem, že toho bude veľa a bojím sa, že to sama nezvládnem, ale musím a chcem pre seba robiť maximum. A potom sa chcem obzrieť späť a povedať si, že to stálo za to. Nový rok je pre mňa môj malý osobný začiatok. Viem, že by som sa mala na niečo zafixovať, na niečo čo by ma mohlo potešiť, len ešte netuším čo to je. Ale to príde :) a verím tomu, že ďalší rok bude môj život like whaaaaaaaaaaaaaaaaaaa?! v tom dobrom zmysle samozrejme :D. Plný skvelých prekvapení.

Čo Prajem do Nového roka Vám? Aby bol lepší ako ten minulý, lebo veď stále je čo zlepšiť. Aby bol plný úžasných ľudí a úžasných momentov, aby bol plný dobrého vína, bozkov, záchvatov smiechu, skvelého jedla, úspechov vo veciach, ktoré máme radi, dobrých filmov a ešte lepších kníh. Aby sa Vám splnili v tomto roku Vaše sny a to najdôležitejšie, aby sa Vaše zdravie nevybralo na dovolenku na Bahami. Aby bol ďalší rok plný príjemných prekvapení. Pite s mierou, nieže si odstrelíte ruky a keď neviete čo máte robiť, ozvite sa mi lebo, ja to ešte tiež neviem :D. A ešte som chcela, že nehrajte sa doma s prskavkami, lebo hrozí, že urobíte dieru do podlahy.

Btw: Môj najlepší kamarát mal práve silvester v Sydney a seriózne mu závidím tie delobuchy :D. U mňa to zatiaľ vyzerá veľmi úboho, budem sa prežierať, piť primerane nášho domáceho vína, urobím pravdepodobne ďalšiu dieru do podlahy a o polnoci skončím na kopci nad mestom fotiac delobuchy - lebo zbožňujem delobuchy. Čauko Šampáňo. Bublinky a táák..

Ghost of me.

10. prosince 2015 v 21:57 | Winny
V prvom rade chcem všetkým POĎAKOVAŤ za komentáre v minulom článku, nech mali akúkoľvek váhu, už len to, že viem, že ste tu a že ste sa vyjadrili má pre mňa hodnotu väčšiu, ako si viete predstaviť.


Žijem. To keby ste chceli vedieť tí, ktorí ste sa báli o môj život po poslednom článku :D. To je tak, keď sa človek dostane na blog presne po mesiaci. Po napísaní posledného článku totižto nastal kolobeh - prax a spánok. Ale, pozor! Aby ste si nemysleli, že to bolo len tak, pod slovom prax si predstavte nasledovné: v čase od 7:00 do 13:30 sa nachádzate v priestoroch škôlky, kde z vás deti vysávajú všetkú energiu, ktorú máte a hneď po príchode domov nastáva príprava na ďalší deň - čiže vymýšľanie programu, hľadanie aktivít, vytváranie pomôcok. Niekde medzitým som sa samozrejme stihla najesť a od zúfalstva si aj trhať vlasy, trepať hlavu o stenu a spochybniť svoju životnú existenciu. Keď som sa konečne vrátila na zem a pozrela na hodinky, ktoré ukazovali 21:00, nastal moment nepochopenia 'ako pre kristove nožničky môže byť toľko hodín' a snažiac sa udržať tie oči otvorené ešte aspoň polhodinu, som to po 15 minútach vzdala a spala. Psychické vyčerpanie šuvix. Toľko k tomu, že deti sú dar. Možno aj to, ale v prvom rade sú to malý diabli. A ich rodičia sú veľký diabli.

Nebola som schopná sa ozvať. Občas som pri tom hľadaní aktivít a blúdení po internete zablúdila aj na blog. Pozrela som sa ako to tu umiera a na pár sekúnd sa zarozmýšľala nad tým, ako veľmi by som chcela napísať článok. Lenže nebol čas a neboli ani psychické sily na napísanie takého článku, aký som chcela. K tomu všetkému som ochorela, tento týždeň začala chodiť do školy, kde ma čakalo napísať 5 seminárnych prác a 2 zápočty. Spánkový deficit mám stále veľký a dúfam, že tento víkend svoju vyčerpanosť konečne vyspím. Aj napriek tomu, že budúci týždeň mám ďalšie seminárne práce a zápočty, mám pred sebou štyri dni na prípravu, ktorú si môžem konečne systematicky rozložiť. Hneď ako sa vyspím bez toho, aby ráno na mňa škriekal z políčky ten diabolský budík, ktorému už nepomáha ani to, že hrá moju obľúbenú pesničku.

Okrem toho behom posledného mesiaca sa ešte stali iné veci. Dozvedela som sa, že Kučeravý povedal "mala by byť rada, že sa s ňou nebavím" čo ma ešte viac utvrdilo v tom, že skončil v mojich očiach. Je smiešny a naštvalo ma to, ale ono všetky tie emócie ako hnev, nenávisť či zatrpknutosť, možno občas sú ale sú nevýrazné a len chvíľkové. Snažím sa ísť ďalej, nech sa zachoval ako sa zachoval, prevažujú tie emócie keď mu prajem nech je šťastný, nech má čo chce, nech si žije ako chce a snažím sa ho riešiť čo najmenej. Občas ma samozrejme napadne aj to, že každý dostane to čo si zaslúži. Vymazala som si ho s fejsbuku, čo je ďalšia vec. Myslela som, že pri tom budem piť víno, že budem hodiny čumieť na tú ikonku a nenormálne plakať. Nestalo sa. Ráno som vstala, spravila som to a normálne som fungovala ďalej a popravde mi dosť odľahlo. Bola to tá pomyselná bodka za všetkým. A síce som mu nechcela venovať celý odstavec, here we go. Je mi z toho smutno, dlho bude ale beriem to tak ako to je, veď nemám na výber.

Ďalšia vec, môj blízky kamarát odišiel do Austrálie. Môj sociálny život zomrel a vztiahol sa na jedinú osobu v mojom živote - moju najlepšiu kamošku. A pár ďalších nepodstatných ľudí, ktorí tu ale viac niesú ako sú. Chcela by som napísať ešte moje vnútorne rozpoloženie, ale to si nechám na ďalší článok. Ďalšia novinka (skoro som zabudla), fanfáry poprosím, kúpila som si BEŽIACI PÁS! Splnila som si sen a mám nového najlepšieho kamaráta, ktorý mi vypĺňa piatkové večery. A to je asi zatiaľ všetko, vidíme sa v nasledujúcom článku (snáď skôr ako na Vianoce).

Začal DECEMBER, yupííí. A síce si toho ja ešte niesom veľmi vedomá, ale po osemnástom sa vypínam od povinností a nasávam vianočnú atmésféru. Ozdoby, stromček, knihy, vianočné filmy, vianočná hudba a Harry Potter. Dnes idem po mesiaci cvičiť, konečne!

SHIT

10. listopadu 2015 v 22:00 | Winny
Možno to bude dlhý článok a mnohým z vás sa ho nebude chcieť čítať, ale ja ho napíšem lebo musím. A pravdepodobne budem fakt nenormálne vďačná každému jednému človeku, kto si to naozaj prečíta a okomentuje, lebo ja verím, že by mi to mohlo pomôcť.

Rovno môžem začať tým, že sa cítim ako cudzinec. Smutno smutne poznám len jedného jediného človeka, ktorému sa tento rok vydarilo splniť si svoj sen. Všetko okolo mňa sa rúca a najťažšie je, sa na to pozerať nejakým pozitívnejším spôsobom. Ako sa mám lepšie pozerať na veci okolo seba, keď mám problém sama so sebou?

Mám napísaný zoznam 10 vecí, ktoré na sebe chcem "zmeniť". Ani nie zmeniť, lebo niektoré ma už popisujú, len ich potrebujem dotiahnuť do dokonalosti a hlavne si ich pripomínať každý deň. Momentálne sa mi však nedarí plniť ani jednu z tých vecí. Neviem sa usmievať. Neviem byť optimistická. Neviem kašľať na ľudí, ktorý hrajú na moje nervy. Neviem mávnuť rukou nad problémom. Neviem dávať nádej druhým. Ja úplne tápam vo svojom živote. Som STRATENÁ. Nech som kdekoľvek, nech robím čokoľvek, mám pocit, že aj tak je všetko zlé. Je jedno či vstanem s dobrou náladou, je jedno či som po cvičení nabitá endorfínmi. Ako náhle vyjdem medzi ľudí, akonáhle komunikujem s ľuďmi, už na mňa ide ten nechutný pocit. Že všetko robím zle, že všetko okolo mňa je zle, že som neschopná, že som negatívna, že som chodiaca troska. Cítim sa tak a začínam tak aj vyzerať. "Ta čo, že ty si dnes taká tichá?" Nemám chuť hovoriť. A to je len jedna časť z toho všetkého. Okrem toho, že som neschopná mám samozrejme aj ten ďalší pocit. Ten, že niesom na správnom mieste a že aj keď sa niekde cítim relatívne fajn, aj keď sa usmejem, aj keď zabudnem, stále cítim že som nebola na tom správnom mieste, že mi niečo chýba, že mi každá bunka v mojom tele hovorí, že patrím inde.

Ľudia, ktorích poznám ako silných sa lámu. Každý sa stráca vo svojich myšlienkach. Moji rodičia. Mama je na tom psychicky všelijak odkedy jej zistili imunitné ochorenie + tohtoročná robota, ktorá z nej vycucala všetku energiu len kvôli zlým vzťahom. Tatik je na tom psychicky všelijak už dlho, nehovoriac o tom, že som si všimla v septembri, že sa mu pohoršil zdravotný stav. Padajú mi pod nohy denno denne veci, ktoré hneď vedia zabiť aj zárodok dobrej nálady. Odsudzovačný pohľad v škole, keď sa niečo spýtam, lebo by som tomu mala rozumieť, mala som byť na prednáške a pravdepodobne by som sa aj mala hanbiť, že niesom dobrý študent. Debilné narážky na niečo čo urobím a pritom je to zlomok toho, kto som. Za normálnych okolností by som nad tým mávla rukou, momentálne som však v štádiu, kde som prestala komunikovať, kde na mňa dopadá nenormálna apatia a pernamentne sa musím ovládať aby som sa nerozplakala. Nerobím nič len sedím a mlčím, rolujem nástenku instagramu, čumím von oknom, čumím na seriály, cvičím (čo je asi jediná aktívna činnosť, ktorú vykonávam) a úplne seriem na školu. Až príliš. Až tak, že začínam mať strach, ak ju takto budem ignorovať ďalej, že môžem bakalárovi zakývať.

Aj keď mám svoju najlepšiu kamarátku, chýba mi v mojom živote taký človek akým bol on, ktorý vždy vedel čo mi má povedať. Vždy tu, aj keď len na telefóne a vždy s pochopením. Samozrejme, jedného dňa tá veľká bolesť s príchodom niekoho iného odíde, viem však jednu vec, že ma bude vždy mrzieť, že náš vzťah skončil absolútnou nekomunikáciou a že som stratila to kamarátstvo. Lebo takéto veľké vzťahy si už so sebou nosíme navždy. Dnes som pozerala na jeho fotku a mala pocit, že už tú tvár nepoznám a bol to tak nepríjemný pocit. Ľudia, ktorí sa teraz nachádzajú v mojom živote tu vlastne ani niesú. Sú tu občasne a je to fajn, veď poďme rozširovať okruh známych. Ale život mi neurobia krajším, možno aj preto, že mnoho ľudí ma neberie rovnako ako ja beriem ich. Môj večný problém, ale bez toho to pre mňa proste nie je ono.

Mám vo svojej hlave bordel a ak aj niekam idem, mám pocit, že sa pohybujem v bludnom kruhu. Chcem človeka do môjho života, ktorý tu bude, ktorý mi pripomenie kto som a ktorý ma trošku potiahne, dodá mi zodpovednosť, stabilitu a bude trochu dospelejší. Namiesto toho chodím na miesta, kde môžem spoznať len presný opak týchto ľudí a ja sama sa správam teraz ako puberťáčka čo si užíva život, žúruje a má úplne iné priority. Ako mám nájsť to čo chcem, keď ja sama sa práve teraz nesprávam tak ako to čo chcem? Prezentujem sa navonok úplne inak, aká som v skutočnosti a pritom očakávam, že nájdem to čo potrebujem. Na druhej strane však neviem, kam mám ísť, čo mám robiť aby som našla niečo iné? Zoznamujem sa s mladšími ľuďmi, ktorý sú fajn ale momentálne mi nemajú čo ponúknuť, lebo sú tam kde som ja bola pred dvoma rokmi.

Neviem čo mám robiť, neviem ako si mám pomôcť. Skúšala som všetko čo som dokázala v rámci svojich možností, ale už nevládzem. Potrebujem aby to skončilo, aby skončil tento rok, aby sa zavreli tie imaginárne dvere za týmito sračkami a aby to bol môj prvý krok k niečomu novému. Nech to znie akokoľvek, nový rok vnímam ako môj prvý maličký záchytný bod. Ja viem, že začiatok roka pre mňa možno hneď nezmení nič, že možno sa mi ešte potiahnu sračky aj počas nasledujúceho mesiaca, ale ja verím, že príde niečo nové, že prídu akcie a momenty, ktoré ma naozaj naplnia, že prídu štátnice, ktoré niečo zmenia, že ja sa konečne začnem správať ako chcem a nie prispôsobovať správanie iným ľuďom, v rámci zúfalej snahy nebyť sama. Čakám na to, že sa mi ukáže cesta. Že príde ten zlomový bod. Potrebujem si ustáliť život, ľudí a hlavne samú seba. Musím sa dať do poriadku hlavne ja sama so svojou hlavou, lebo dokiaľ sa nestane toto, nič iné mi nebude dostatočne dobré, nech je to čokoľvek. Len ja už neviem ako to mám spraviť. V týchto dňoch skutočne vyslovene prežívam a aj keď je to veľmi nepríjemný pocit, tak vďaka tej apatii mi to je úplne jedno a asi mi to aj vyhovuje. Aj keď z toho neviem ma začínajú asi chytať záchvaty úzkosti.

Baj d vej, dnes je to rok od nášho rozchodu. V piatok to vidím na fľašu alkoholu.

So come on let it go, just let it be.

5. listopadu 2015 v 19:01 | Winny
Je toľko vecí, ktoré som chcela napísať, že nakoniec nenapíšem asi vôbec nič, lebo by to malo dĺžku asi troch článkov.
Chcela som písať o ňom a o tom, že mi ešte stále chýba.
Chcela som písať o tom, že ľudia, ktorí sa nachádzajú v mojom živote teraz sa v ňom vlastne ani nenachádzajú.
Chcela som písať o tom, ako na mňa hádžu v škole pohľady za ktoré by som najradšej zobrala vidličku.
Chcela som písať o tom, že moja mama je negatívne naladená streswoman a som z toho zúfalá.
Chcela som napísať, že sa mením ale zároveň nemením.

Radšej si spravím do termosky čaj, sadnem do auta a pôjdem sa vyplakať.
Pripadá mi to ako jediné riešenie.
Spolu s ružencom od neho na krku, dúfajúc v...

.. asi zázrak.


Chcela by som sa s ním len porozprávať.
Tak obyčajne ako kedysi.

Reminder: I can be a bigger bitch!

9. srpna 2015 v 12:21 | Winny
UPOZORNENIE: Niektorý ľudia sa ma v tomto stave inak boja.

Zo mňa si musí niekto tam hore robiť dobrú srandu, ale že už to fakt nie je vtipné! Sľúbovala som si, že ďalší článok už nebude denníčková hatlanina, ale tak toto čo sa stalo sem musím napísať. Lebo svoje nervy bez problému najprv vyventilujem na klávesnici, aby mi náhodou pri písaní do denníka neprasklo v ruke pero alebo som neurobila dieru do papiera, lebo ja normálne ešte teraz vriem! Šakalaka bum.

S Kučeravým sa nebavím vôbec už dva a pol mesiaca ako je známe. Prvýkrát sme sa streli po mesiaci, to som sem nepísala. Bolo to trápne, tam som ho ešte aj objala (so slovami, že vieš aby sa nepovedalo). Vtedy po tom stretnutí bolo ešte pár sĺz. Zjavil sa tam, kde s 99% pravdepodobnosťou vedel, že budem. A včera? Opäť po ďalšom mesiaci urobil to isté! Tentokrát však so 100% pravdepodobnosťou. Ak si myslíte, že môj život je ako freaking telenovela, tak máte pravdu a na vašom mieste by som neprestávala čítať, ale ešte by som si zašla aj po popkorn.

Najprv si hovorím ok. Konečne mi je dobre, konečne to neriešim, normálne som s tým zmierená. Lebo fakt mi bolo dobre. Povedala som si, chceš ma vidieť? Nech sa páči. Neviem o čo ti ide, ale kľudne v tom pokračuj, keď tebe robí radosť vyskytnúť sa raz za mesiac na mieste kde som. Ale potom ma nenormálne nasral! Prvú hodinu cca všetko v poriadku a potom?! Zrazu jednal so mnou tak ako keby ja som bola tá tvrdohlavá sprostá krava a on bol anjelik či čo. Úplne mi opäť doplo, že do riti jemu vážne nedochádza, že sa ku mne zachoval ako kretén! Jupí pochválil si mi botasky, to sa mám teraz akože posrať?! "Konečne si si kúpila nejaké pekné botasky." Whatever. Presne som čakala takúto jebnutú vetu.

Ja doteraz nechápem. Načo ide na miesto kde vie, že ja sa nachádzam? Načo ma chce stretnúť, keď sa ma ani nevie opýtať ako sa mám? Áno, stále vyzerám rovnako a stále som rovnaká drbnutá tvrdohlavá krava, čau! Bože môj viete akú som mala chuť rozbiť mu o hlavu fľašu od piva? Keby som vedela, že ho s tým nezabijem, tak to asi aj spravím! On čo čaká? Že sa ho ja spýtam prvá ako sa má? Však on poslal do riti mňa, to že sme kde sme je jeho rozhodnutie. Potom keď odídem preč, lebo už neviem znášať jeho prítomnosť, lebo pením ako nakazený doberman, zrazu aha, odchádzajú aj oni. To si zo mňa fakt niekto robíte prču?! A neskôr sa dozvedám, že riešil to aké som mala kraťasy a že bolo vidno moju riť. Seriously? On je normálny? Očividne mu chýba moja riť -_- (niežeby som to nechápala, moja riť je naozaj dobrá :D). Akokeby zabudol kto som, čo si o mne myslí, že som nejaká random kurva, alebo za čo ma má do riti?! Furt som taká istá jak som bola, a nie určite niesom ako ten jeho jebnutý Blonďavý Anjel! Ja mám úroveň. Keby mal v sebe aspoň toľko charakteru, žeby mi prial šťastie. Vole, však keď ona sa na neho vysrala a poskákala mu po hlave tak jej bol schopný priať šťastie a mne nie je? Ja čo som mu spravila? TO BOLO JEHO ROZHODNUTIE! On sa otočil chrbtom mne a nemá ani gule na to, žeby mi prial šťastie, ktoré si zaslúžim? Namiesto toho sa tvári fakt tak, akoby ho sralo, že mám nejaký sociálny život, akoby to nečakal. Prečo nie je schopný žiť podľa svojho rozhodnutia?

Nič by ma nesralo, keby sme sa správali ako dvaja dospelý ľudia. Keď ma chce vidieť, v poriadku. Keby mi napísal ako sa mám? Možno by som nevedela čo povedať ale dobre, v poriadku. Ale tieto detské hry a naťahovačky. Jasné, je to pekný adrenalín v krku, ale zase odtiaľ potiaľ. Má pocit, že je to od neho pekné? Prečo čaká, že ja spravím prvý krok? Nerobila som ich už dosť? Mala som nutkanie mu toto všetko napísať, že nech si vstúpi trošku do svedomia, ale načo? O to mu ide asi celý čas a ja takú chybu neurobím, nie teraz. Nie hneď. Ja som tu, po tom ako ma nechal zlomenú v strede ničoho a prajem mu šťastie aj keď mi chýba, aj keď je ako idiot a žiadať od neho to isté si nemyslím, že je veľa. To povrchné správanie, ktoré včera nahodil, je to posledné čo ja si od neho zaslúžim.

A potom sa cestou preč stretneme zase a pozerá na mňa s tými precitlivenými psími očami. Bože prosím ťa, vysvetli mi čo sa deje. Prídem domov. Zapnem si fejsbuk, ktorý som si obnovila po 8 mesiacoch. Doslovne prvé čo mi vyskočí na nástenke je obrázok, ktorý lajkol pán Kučeravý, na stránke nemôžeš byť kamarát s človekom ktorého miluješ a ten zasratý obrázok hovorí že "nikto mi ťa nenahradí a ty to vieš" a bolo to lajknuté cca niekedy v noci. Och džízs, are you freakin kiddin me!!!???

Tam nech sa zbalí a ide pod Tatry k tej krave čo mu navarí, uprace, on si zasunie a je im spolu dobre. Ona si kusne do jazyka, lebo ona je anjel a ja som drzá papuča. Nech to pochopí, že ja nikdy nebudem ona, ale že som určite lepšia žena ako ona. Ona počúva rovnakú hudbu, nosí krásne botasky, oblieka sa jak pani. Ja niesom žienka domáca, nikdy nebudem. Chlap má dva ruky a dva nohy rovnako ako ja a pokiaľ celý deň nebude drieť v robote na živobytie, ja nebudem robiť slúžku. Ona nebude potrebovať žiadne trápne výlety ale pôjde s ním na každý ples na ktorý sa pánkovi zachce. A keď sa jej niečo nebude páčiť tak si odkusne svoj šušlavý opírsingovaný jazyk. A potom sa psychicky zrúti a bude revať, lebo jej život je v troskách, dúfam, že pri tom bude aj jeho malá sestra, lebo čím viac ľudí, tým lepšie. Nech si ďalej rozširuje lásku s tou svojou blonďavou falošnou pičou pre mňa za mňa, ale nech sa buď ku mne správa normálne, alebo nech na to serie! Lebo pri najbližšej príležitosti sa už naozaj dozvie ako veľmi mi pomáha posilovanie na ruky a on veľmi dobre vie, že by v zdraví neodišiel, kebyže mu jednu urvem.


Ešte furt nasratá


 
 

Reklama

Lennie » Emily » Mici » Lany » Tery » Jay » ChooseYou » Džejní
stopeed one » Narween Black » Dollie » Alexandra » Laura » Mirka » Lana » Alex & Mitchie » Nataly

© 2 0 1 5 - 2 0 1 6, S T U P E F F Y. B L O G. C Z | home | archive | blog.cz ||| klikacie ikonky from graphica.blog.cz